Text: Sk 4, 34.35

...medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich, a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám a každému nadelili, koľko potreboval.

Milí bratia a sestry v Pánovi!

Ako majú cirkvi získať peniaze na financovanie svojho života? Tak, že sa ich členovia zložia z prostriedkov, ktoré majú k dispozícii. Prastarý vzor je zaznačený v knihe Skutky apoštolov: medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich, a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám a každému nadelili, koľko potreboval.

Toto bol úryvok z úvodníka brata farára z nedávneho EPST, ktorý nás uviedol do témy financovania cirkvi. Je to oblasť, ktorej sme sa prostredníctvom kázne ešte nevenovali, ktorá je však súčasťou cirkvi či chceme alebo nie, pretože žijeme aj vo fyzickom svete. Téma financovania cirkví je najmä v súčasnej dobe citlivou ale aj diskutovanou témou, ktorá bola otvorená aj vládou so snahou zmeniť súčasný stav, kedy cirkev je čiastočne napojená na štáty rozpočet. Nechceme v dnešnej kázni celkovo analyzovať problematiku financovania cirkví, pretože to ani nie je možné, je to veľká téma. Ale chceme dať túto tému do nášho stredu, chceme sa dnes povzbudiť v prinášaní milodarov, v podpore cirkvi či cirkevného zboru. Chceme sa dnes povzbudiť a utvrdiť v tom, že to nielen že má zmysel, ale že je to aj biblický skutok.

Milí bratia a sestry, pozrime sa teda na financovanie spoločenstva Božieho ľudu z pohľadu Biblie – Starej i Novej Zmluvy. Pozrime sa na to, akými rôznymi spôsobmi, v rôznych časových obdobiach nám Biblia zaznačuje, ako Boží ľud podporoval svoje spoločenstvo. Dnes tu však môžeme spomenúť len niektoré.

V období starej zmluvy ešte neexistovala cirkev v našom slova zmysle. Spoločenstvo Božieho ľudu Izraela však malo službu levitov a kňazov, od obdobia kráľa Šalamúna malo svoj chrám, a chrámovú službu, ktorá bola podporovaná.

Prvú zaujímavú skutočnosť si môžeme všimnúť pri návrate Izraelcov z Babylona do svojej vlasti. Počas babylonského zajatia mnoho židov prišlo o svoje príbytky, svoje imanie, aj spoločenstvo Božieho ľudu prišlo o chrám a všetko, čo ku nemu patrilo. Na dvore panovníkov slúžili zbožní židia vo vysokých pozíciách, ktorí sa zasadzovali o návrat majetku a náhradu škôd. Preto traja panovníci Kýros, Dárius, Artaxerxes, riešili otázku „reštitúcie“, čo bol dlhodobý proces obnovy a nápravy. Táto iniciatíva bola legitímna, spojená s modlitbami a požehnaná Bohom. Niečo podobné sme intenzívne v 90-tych rokoch prežívali aj v našej cirkvi.

V Biblii sa dokonca stretávame s nariadením kráľa Artaxerxesa, že zamestnanci chrámu ako kňazi, levíti, speváci, vrátnici a chrámoví služobníci majú byť oslobodení od daní, mýta a iných poplatkov.

A tiež vám oznamujeme, že čo do všetkých kňazov, Levitov, spevákov, vrátnych, Netinejcov a vôbec tých, ktorí konajú službu v dome toho Boha, nikto nemá práva uvaliť na nich daň, poplatok alebo clo. (Ezd 7,24). S týmto som sa stretol v Spojených štátoch, kde som zaregistroval, že kňaz bol oslobodený od určitých daní. Situácia je to však, aj historicky, úplne iná.

V Novej zmluve máme zase doklad o tom, že rímsky stotník v dobe Ježiša Krista pre židov vystavil synagógu zo štátnych peňazí Rímskej ríše. Židia to prijali ako dar od pohana a náležite to oceňovali.

A sluha nejakého stotníka, ktorý mu bol veľmi vzácny, bol nemocný a blížil sa smrti. A oni prijdúc k Ježišovi prosili ho naliehave a hovorili: Hoden je toho, ktorému to vykonáš, lebo miluje náš národ, aj synagógu nám on vystavil. (Luk 7,2)

Snáď najznámejšie slová o vzťahu štátu a cirkvi, sú slová Pána Ježiša: čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu. V Ježišovej dobe to bola otázka rešpektovania nadvlády rímskej moci ako takej. S tým súvisela povinnosť odovzdávania daní. Čo je cisárovo, patrí cisárovi a čo je Božie Bohu. Kresťan je teda povinný plniť si svoje občianske povinnosti voči štátu a súčasne si plniť svoje povinnosti voči Bohu.

Zatiaľ sme teda bratia a sestry hovorili skôr o možnostiach a spôsobe podpory spoločenstva Božieho ľudu. Ale zatiaľ sme nehovorili o tom, akou čiastkou podporovať cirkev, či v starých časoch synagógu. V našej cirkvi do povedomia ľudu vošiel najmä ten obraz chudobnej vdovy, ktorá zo svojho posledného vhadzuje do tej chrámovej pokladničky posledný peniaz. Pán Ježiš nechcel týmto obrazom nastaviť latku výšky podpory chrámu, ale ním chcel predovšetkým poukázať na obetavosť srdca tejto vdovy v kontraste ku farizejskému pokrytectvu. Tento obraz bol našej cirkvi blízky aj preto, že naši predkovia mali väčšinou hlboko do vrecka, a ak na cirkev dávali, tak to bolo naozaj z toho mála, čo mali a bolo to z lásky k cirkvi a k Pánu Bohu.

Ak však chceme vidieť celý biblických obraz, musím bratia a sestry spomenúť pojem desiatok, desatina, teda desatina mzdy. Táto časť slúžila na podporu chrámu, ba dokonca aj na podporu kňazov a levítov. Kňazi totiž sú oddelení pre duchovnú službu, službu Bohu a nemajú mať iné zamestnanie, preto sú platení z chrámovej služby. Na podporu desiatkov slúži mnoho biblických citátov. Za mnohé vyberme aspoň dva:

Všetky desiatky zo zeme, z osevu poľa alebo z ovocia stromov patria Hospodinovi; je to sväté Hospodinovi. Všetky desiatky z dobytka a oviec, všetko čo prejde pod pastierskou palicou, každé desiate nech je sväté Hospodinovi. (3. Moj 27,30.32)

A povedz im: Keď budete obetovať najlepšie z neho, bude sa to počítať levítom ako výnos z holohumnice a ako výnos z lisu. Vy i vaša domácnosť to môžete jesť na ktoromkoľvek mieste, lebo to je vaša mzda za vašu službu vo svätostánku. (4. Moj 18,30-31)

Napokon ešte jeden zvláštny no príjemný desiatok je uvedený v 5. Moj 14,22-29. Členovia spoločenstva mali desiatok z úrody použiť tak, že pripravili hostinu na bohoslužobnom mieste a radovali sa pri dobrom jedle z Božieho požehnania. Ak boli vzdialení, mali desiatok v naturáliách speňažiť, cestovať na bohoslužobné miesto, tam nakúpiť jedlo a z desiatkových peňazí organizovať hostinu. Teda aj veriaci, ktorí desiatok odovzdávajú do chrámu, majú mať požehnanie z týchto prostriedkov. Desiatkové peniaze teda môžu byť použité aj pre financovanie programu cirkevných zborov.

Napokon vyvrcholením finančného zabezpečenia cirkvi je práve ten verš z Novej Zmluvy zo Skutkov apoštolov: medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich, a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám a každému nadelili, koľko potreboval. Môžeme sa zaoberať diskusiou, či to je v dnešnom svete reálne alebo nie, takýmto spôsobom žiť. Myslím, že aj v dnešnom svete sú spoločenstvá, ktoré sa týmto spôsobom snažia žiť. Ale v každom prípade musíme skonštatovať, že tento spôsob prístupu ku financiám a majetku poukazuje na veľkú duchovnú slobodu, ktorá je viac zakorenená v Bohu, než v tomto svete.

Milí bratia a sestry, tu sme načrtli svedectvo Biblie o financovaní spoločenstva Božieho ľudu. V súčasnosti v evanjelickú cirkev podporujeme prostredníctvom milodarov, ofier, zbierok a z časti je cirkev podporovaná zo štátneho rozpočtu. Práve táto položka mnohým leží v žalúdku, a kričia, že cirkev by sa mala starať sama o seba. Okrem toho počúvame mnoho iných námietok. Nad mnohými z nich sa musíme len pousmiať. Platenie daní, či transparentné účtovníctvo – to je predsa samozrejmá súčasť účtovníctva cirkevných zborov. /náš CZ – zakúpený software/. A tí, ktorí argumentujú, že časť z peňazí ide zo štátneho rozpočtu, by si mali uvedomiť, že je to dôsledok nešťastného zákona o hmotnom a materiálnom zabezpečení cirkví, ktorý bol cirkvám nanútený bývalým štátnym režimom. Odporúčal by som prečítať dokument zvaný Piešťanský manifest, v ktorom evanjelickí kňazi protestovali proti tomuto zákonu. Za všetky body, prečítajme aspoň jeden: Návrh chce všetky osobné i vecné potreby cirkvi hradiť zo štátnej pokladnice, čím sa majú cirkvi úplne odbremeniť od prispievania na svoje potreby. Intencia toho je čisto z hmotného ohľadu iste dobrá, ale zakladá sa na úplnom neporozumení podstaty cirkvi, ktorá je, že cirkev je duchovné spoločenstvo tých, ktorí sa k cirkvi dobrovoľne priznávajú a že preto každá zemská cirkev má sa v zásade sama vydržiavať a môže najviac len istú podporu prijímať do štátu, ako uznanie svojej významnej duchovnej výchovnej práce pre celok národa. Preto prispievať na vydržiavanie cirkví je nielen povinnosťou, ale i právom údov cirkvi. Vykonávanie toho práva a povinnosti je spolu i meradlom ochoty cirkevníkov a prejavom oddanosti k cirkvi. ...ak by to nemali konať a mal by to za nich a miesto nich robiť štát, teda teleso nie cirkevné, stratili by mravné právo menovať tú cirkev svojou, a tým by sa otriasol celý podklad a zmysel starostlivosti o svoje duchovné a cirkevné veci. Preto v takom zákone videli by sme nesmierne nebezpečenstvo pre celý cirkevný a duchovný život a tak sme proti nemu. Naša evanjelická cirkev ani nikdy nežiadala takú úhradu všetkých svojich hmotných potrieb.

Milí bratia a sestry, načrtli sme len niekoľko bodov v téme financovania cirkvi a cirkevných zborov. Na synodu 2011 bol k tejto téme vypracovaný 43 stranový dokument. My v tejto kázni nemôžeme venovať taký priestor tejto téme. Uzavrime teda dnešnú kázeň niekoľkými bodmi. - Podporovať cirkev nie je len povinnosťou ale aj právom každého jej člena. Je to výraz našej vďaky a lásky k Pánu Bohu, naše svedectvo o zodpovednom prístupe k veciam cirkvi. Vďaka Bohu za každé ochotné srdce, ktoré odpovie na Božiu lásku aj týmto spôsobom. Nech nás Pán vo svojej milosti povzbudí ku štedrosti a podpore jeho cirkvi. Amen.