samo sturVzťah Adely a Ľudovíta Štúra dokladá Štúr v liste J. M. Hurbanovi z roku 1853, v ktorom sám píše: Pravdivo si posúdil tú, ktorá plná lásky k nám nás opustila, a srdce moje už i tak na všetky strany rozkrvácané odchodom svojím mocne ranila." /celý list je možné prečítať tu/

Začalo sa to keď bol Samuel Štúr, starší brat Ľudovíta povolaný za kaplána do Zemianskeho Podhradia /neskôr bol jednohlasne zvolený za farára/ ako sa dozvedáme z prameňov: „Bol to muž osvietený, liberálny, naskrze nechovajúci sa nepriateľsky oproti národným ašpiráciám slovenským“. Fara a kúria si spolunažívali v priateľstve. Gustáva Ostrolúckeho chodievala navštevovať jeho neter, dcéra Mikuláša Ostrolúckeho, Adela. Samuel zas neraz rád privítal na fare svojho mladšieho brata Ľudovíta. Spoznali sa keď mala Adela práve 18 rokov.

ludovit stur

„Vrodená jemnosť a elegancia každého ťahu, bledá, podlhovastá, s nádychom posvätnej melanchólie botticellovská tvár, čierne, v dumy pohrúžené oči, prezrádzajúce mimoriadny intelekt, celý neobyčajne ušľachtilý zjav devin upútaval na seba zraky každého. Jej vzdelanosť, záujmy a stále kultivovanie ducha budili všeobecný obdiv. Ovládala dokonale jazyk nemecký, maďarský, francúzsky, anglický natoľko, že reči povedané na krajinskom zhromaždení prekladala do angličtiny, vzbudzujúc obdiv učiteľa tejto reči svojou zbehlosťou v jemnostiach jazyka politického. Študovala tiež jazyk italský. V hudbe bola žiačkou Františka Erkela, operného skladateľa a i v nej vynikla neobyčajným nadaním. Prejavila pred Štúrom záujem o slovenčinu, a to stačilo, aby si ho úplne získala. Azda jeho suveréna obrazotvornosť našla v nej druhú Slávy dcéru. A pred ňou stál skutočne muž interesantný, osoba ktorého bola opradená celými legendami. Veď ani u Ostrolúckych sa nešetrilo chválou o Štúrovi.“

V roku 1847 sa Ľudovít Štúr uchádzal o poslanecký mandát mesta Zvolena v Uhorskom sneme. Proti nemu stála silná konkurencia, na toto miesto totiž ašpirovali aj Szumrák, Szoutagh a Záborszký. Štúrovi k víťazstvu dopomohla nie len jeho popularita, ale aj autorita jeho protektora, Mikuláša Ostrolúckeho. V rokoch 1848-49 bol Mikuláš kráľovským komisárom Zvolenskej stolice a banských miest, ktoré k nej patrili a Štúr sa stal poslancom.

Osobné styky medzi nimi, boli na čas prerušené, no v máji 1849, keď bola na Štúrovu hlavu vypísaná odmena, sa utiekal u Adelynho strýka Gustáva v Zemianskom podhradí, kde sa skrýval dva dni. Neúspech revolúcie zničil všetky jeho sny o budúcnosti Slovenska a Slovákov. Zdeptaný a sklamaný sa usadil v Modre. Obnovuje starú známosť, ktorá mu pomáha prekonať ťažké obdobie jeho života. Mikuláš Ostrolúcky sa presťahoval aj s rodinou do Viedne, no Adela sa čoraz viac zaujímala o veci "Slovenské" a "Slovanské". Štúr cestuje častejšie do Viedne a dáva jej hodiny.

V tejto ére Bachovho absolutizmu sa nedalo myslieť, pracovať, či obetovať sa za Slovenský národ. Štúr bol zdeptaný mimovoľnou nečinnosťou, samotou a všetkými prežitými sklamaniami, bol akoby zaťažený ťažkým bremenom, ktorého sa nevedel zbaviť.

V tomto psychickom položení začal uvažovať o svojom osobnom šťastí, no: „Možnosť túto však ešte v zárodkoch zničila smrť. Dňa 18. marca I853 umrela Adelka na týfus. Sám osud akoby žiarlive striehol na neporušenosť junošských zásad. Smrťou Adelkinou vzal mu život všetko, čo mohol ešte vziať“.

Hudobná pozostalosť Adely Ostrolúckej

adela

Adela bola žiačkou popredného budapeštianskeho hudobného skladateľa Františka Erkela a okrem nekompletných zbierok cínových a medených predmetov, porcelánu, zbraní, fajok, nábytku, náramkov, praciek s erbom, textilu, slnečníkov, vejárov a iných predmetov, ktoré sa nám dochovali ako hmotné pozostatky tohto významného rodu, sa zachovala aj knižnica rodiny Ostrolúckych s 5876 zväzkami, ktorú kúpilo mesto Zvolen v roku 1949 za 400 000 korún. Najstarší titul tejto hodnotnej pozostalosti je z roku 1525 a posledné vydanie je z roku 1942-1945. No jediná kompletná pozostalosť, ktorá sa nám dochovala, je hudobná pozostalosť Adely Ostrolúckej. V archíve v Ostrej Lúke /pozn. už v Štátnom archíve vo Zvolene/ sa nachádza pomerne veľké množstvo notového materiálu. Ide o 453 kusov zväzkov, ktoré boli vydané v rozličných krajinách Európy, teda tituly na nich sú prekladané z jazyka maďarského, nemeckého, francúzskeho, anglického a talianskeho.

Z prehľadu notového materiálu sa dá vydedukovať, aký štýl hudby vládol vo vtedajších vyšších vrstvách - boli to väčšinou polky, valčíky, menuety, susedské, kadrily a podobné meštianske tance. V 18. storočí medzi najobľúbenejšie tance patril „contradanse“. Bol to spoločenský tanec, ktorý sa vyvinul z anglického ľudového tanca, ktorý neskôr dostal názov „kadril“ - štvorylka, ktorej základom boli dva tanečné páry. V tejto forme sa udržal až do 20. storočia.

erkel ferencV súpise nôt sa nachádza mnoho partitúr pre sólové nástroje - husle, klavír, violončelo, flautu so sprievodom menšieho orchestra, čo svedčí o tom, že pri jednotlivých kaštieľoch a u väčšiny zámožných rodín existovali menšie hudobné telesá - orchestre, ktoré zabávali spoločnosť pri rôznych večierkoch a zábavách. Medzi najobľúbenejšie nástroje patril pravdepodobne klavír a potom husle v kombinácií s violončelom alebo klavičembalom - ranný typ klavíra. Ojedinele sa vyskytuje aj menej známy hudobný nástroj „clarino“ , čo bol v renesancií a baroku druh malej trúbky s D ladením a jasným zvukom.

Najčastejšie na zozname skladateľov figuruje meno Ignáce Pleyele /1757-1831/. Bol to francúzsky skladateľ, dirigent a nástrojár rakúskeho pôvodu, žiak J. Heydna. V Paríži založil vydavateľstvo a dielňu na výrobu klavírov, ktorá patrila k najvýznamnejším na svete. Komponoval v klasickom štýle orchestrálne aj komorné skladby. Vytvoril 29 symfónií.

V polovici 19.storočia sa k nám začal šíriť z Maďarska tzv. verbunkovský štýl, ktorý potieral rýdzosť nášho slovenského ľudového hudobného umenia. V tomto štýle tvoril i samotný Adelkin učiteľ F. Erkel.

V zozname notového materiálu figurujú aj mená ako napr. Henri Herz, Jean Fodor, L. v. Beetoven, Thalberg, C. Czerny, Johan Strauss a iní.

erkel ferenc enekHudobná pozostalosť obsahuje tiež niektoré zaujímavé skladby ako je česká hymna, korunovaný pochod od Czerneho, ktorý odznel v roku 1831 v Bratislave pri korunovácií rakúskeho princa Ferdinanda, ďalšou skladbou je Ouvertura na slovenské nápevy od A. Emila Tilla, ktorá bola skomponovaná k prvému českému divadelnému predstaveniu vo Viedni 29. decembra 1850.

Na väčšine nôt je dopísané meno Adely Ostrolúckej a rok 1853 - rok jej smrti. Tieto noty boli jej vlastníctvom. O tom, že mala s niektorými skladateľmi aj priame styky svedčí to, že niektoré notové záznamy jej sami venovali.

Hudobný materiál po rodine Ostrolúckej sa v archíve nachádza v rozpätí rokov 1790 - 1853. Z toho, že väčšina notového materiálu pochádza z prvej polovice 19.storočia, možno usúdiť, že práve vtedy spomínaná rodina žila najintenzívnejším hudobným životom. Tento sa teda viaže najviac s menom Adely Ostrolúckej a po jej smrti akoby zanikol. Preto aj z druhej polovice 19. storočia sa nenašlo nič. Súviselo to pravdepodobne so stratou významu rodiny ostrolúckych.

 

Ďakujeme Janke Nižnej za poskytnutie seninárnej práce Adela Ostrolúcka - Osobnosť v tieni Ľudovíta Štúra