Rod Ostrolúckych

Erb rodiny Ostrolúckej

Na základe dostupných prameňov môžeme skonštatovať, že rod Ostrolúckych pochádza z obce Ostrá Lúka, ktorú získal koncom 15.storočia. Najstarší známy člen rodu Juraj bol v rokoch 1512-1518 podžupanom Zvolenskej stolice.

Ľudovít Ostrolúcky Ďalší člen Ľudovít, ktorý zastával úrad tabulárneho sudcu Zvolenskej stolice a bol poslancom Uhorského snemu, sa zaslúžil o vznik druhej vetvy rodu keď okolo roku 1800 ženbou s Ludvíkou Príleskou získal Zemianske Podhradie. Po jeho smrti, v roku 1813, si jeho dvaja synovia - Mikuláš a Gustáv /Gejza/ - rozdelili dedičstvo.  Starší Mikuláš dostal pôvodný majetok v Ostrej Lúke a Gustáv získal Zemianske Podhradie s majetkami v Bošáci, Dolnom Sŕní, Moravskom Lieskovom, Haluziciach, Ivanovciach, Melčiciach, Čermanoch.

Gustáv Ostrolúcky /1800-1862/ slúžny, generálny perceptor a od roku 1840 podžupan Trenčianskej stolice, ako inšpektor evanjelického cirkevného zboru v Zemianskom Podhradí udržiaval úzke kontakty s tamojším farárom Samuelom Štúrom, pochádzajúcim z neďalekej obce Uhrovec. Jeho mladší brat Ľudovít Štúr - jedna z najväčších osobností slovenských dejín - bol častým hosťom fary kde sa zoznámil s Adelou Ostrolúckou, neterou Gustáva Ostrolúckeho, ktorá sa rada zdržiavala u svojho strýka. Vzťah Adely Ostrolúckej a Ľudovíta Štúra opisuje Ľudo Zúbek v knihe „Jar Adely Ostrolúckej“.

Mikuláš Ostrolúcky /1797-1872/ r.1847 predseda kráľovskej súdnej tabuly, r.1849 vládny komisár Zvolenskej stolice, sa oženil s Alžbetou Gosztonyiovou /1798-1867/ od ktorej mal dve deti Adelu /1823-1853/ a syna Gejzu /1819-1884/. Aj zásluhou Mikuláša Ostrolúckeho sa stal Ľudovít Štúr poslancom Uhorského snemu v Bratislave v roku 1847.

Gejza Ostrolúcky - brat Adely Ostrolúckej

Gejza Ostrolúcky /1819-1884/ syn Mikuláša pôsobil ako hlavný notár Zvolenskej stolice. S prvou manželkou, Magdalénou Podmanickou, sa po desiatich rokoch manželstva rozviedol. Z druhého manželstva s Adelou Huszághovou /1843-1920/ sa narodili dvaja synovia: Mikuláš /1867-1947/ a Gejza /1869-1952/.

Mikuláš Ostrolúcky /1867-1947/ na začiatku 20. storočia sa stal hlavným županom Zvolenskej stolice. Po vzniku Československej republiky roku 1918 získal tunajšie občianstvo. Ako právnik sa často zdržiaval v Budapešti, jeho kaštieľ v Ostrej Lúke a okolité majetky udržiaval v dobrom stave správca Goldfuss so svojou rodinou a služobníctvom. Do roku 1914 bol predseda Lutherovej spoločnosti. Mikuláš Ostrolúcky sa neoženil zomrel bez zákonných potomkov v nemocnici v Bratislave a preto ním vymrela aj Ostrolúcka vetva zemianskeho rodu Ostrolúckych.

Gejza Ostrolúcky /1869-1952/ býval v Zemianskom Podhradí. Neskôr študoval právo v Budapešti a vo Viedni, v štúdiách ekonómie pokračoval v Halle a Hohenheime. V rokoch 1897-1898 precestoval veľký kus sveta. Dlhší čas strávil v Indií, Číne, Japonsku a v Spojených štátoch amerických. V roku 1899 sa ako 30-ročný stal hlavným županom Zvolenskej župy. Túto funkciu vykonával do roku 1905. V roku 1914 mu udelili titul čestného občana mesta Žiliny. Vyznamenali ho aj Vojnovým Krížom 1. triedy.

Pavol Ostrolúcky /1902-1966/ so svojou manželkou Antóniou Wekerleovou /1909-1994/ obýval majetok v Novohradskej župe, ktorý zdedil po svojej matke. Mali tri deti: Kláru /1931/, Gabrielu /1935/ a Mikuláša /1940/

Mikuláš Ostrolúcky /1940/ je v súčasnosti stavebným inžinierom, ako občan Maďarskej republiky býva v Budapešti. So svojou manželkou Gabrielou Schellovou majú dve deti Dionýza /1975/ a Šarlotu /1977/.

Kaštieľ rodiny Ostrolúckej

Kaštiele patriace rodine Ostrolúckej. Kaštieľ na spodnej fotografii už neexistujeSpomínaná rodina vlastnila kaštieľ na „hornom konci“ dediny. Bola to veľká poschodová budova s dvoma baštami. Na poschodí sa nachádzalo 12 izieb, na prízemí bývali kuchyne, sklady a služobné miestnosti. Na poschodie viedli dve schodištia - do pravého i do ľavého krídla. Vo východnom krídle kúrie sa nachádzala izba Adely Ostrolúckej. Bol v nej okrúhly písací stôl, knižnica a almara na šaty.

„Na stene viselo veľké benátske zrkadlo, ktoré malo hĺbku, totiž ukazovalo tak verne, že nebyť pozláteného vyrezávaného rámu, človek by si myslel, že má pred sebou otvorené dvere do druhej miestnosti. Okrem zrkadla zdobil stenu veľký obraz: bola to vraj kópia ktoréhosi Rembrandtovho diela. Z druhej strany sa dívala Adelka: visel tam portrét od akéhosi peštianskeho maliara.“

Kaštieľ dal postaviť roku 1636 Melichar Ostrolúcky, podľa plánu banskoštiavnického staviteľa Abraháma Artza. Po druhej svetovej vojne bol pôvodným majiteľom odňatý a pripadol štátu. V roku 1951 po vytvorení vojenského priestoru neďaleko Krupiny, zanikla obec Lešť. Z tamojších obyvateľov niektorí boli presťahovaní práve do Ostrolúckeho kaštieľa. V 50-tych a 60-tych rokoch priestory kaštieľa využívali postupne miestne JRD a Štátny majetok. Od roku 1969 tu bol umiestnený štátny archív vo Zvolene so sídlom v Ostrej Lúke. V roku 2012 kaštieľ kúpila do svojho vlastníctva obec.

Ostrolúckovci patrili medzi bohaté zemianstvo, tvoriace tzv. uhorskú strednú šľachtu. Dom mali v Budapešti, kaštieľ na Ostrej Lúke im slúžil ako letné sídlo. Táto známa zemianska rodina žila pomerne rušným spoločenským životom. Takmer všetci jej členovia sa zaujímali o literatúru, divadlo, hudbu a zúčastňovali rôznych verejných podujatiach. O vzdelanostnej úrovni Ostrolúckych svedčí aj ich bohatá knižnica, ktorá sa nachádza vo vlastivednom múzeu vo Zvolene a obsahuje takmer 3000 zväzkov v rôznych jazykoch: nemeckom, maďarskom, anglickom, latinskom, francúzskom no slovenskú knihu však ani jednu. Medzi nimi sa nachádzali aj cirkevné knihy a starý spevník z roku 1793. V knižnici sa tiež našiel zápisník Adely Ostrolúckej z obdobia rokov 1837-1847, do ktorého si zaznamenávala: nadpis prečítanej knihy, jej autora, hlavné postavy a ich stručnú charakteristiku v tej reči v akej čítala to dielo. Okrem toho si sem zapisovala aj obľúbené básne a piesne. 

Ostrolúckovci a cirkev

Kostol, ktorý bol postavený najmä vďaka patrónom ostrolúkej cirkvi Štefanovi a Adamovi Ostroluckým /maľba/Rodina Ostrolúcka bola záštitou aj tunajšej artikulárnej cirkvi, najmä Baltazár Ostrolúcky, ktorého dejepisec Matej Bel nazval „slepý učenec“.

„Slepý učenec Baltazár Ostrolúcky žil na konci XVII. storočia na Ostrolúke pri Zvolene, ktorý ešte ako dieťa následkom sypanie oslepol, navzdor tomu však nie len múdre viedol svoje záležitosti, lež mal známosť aj latiny a hudby, ba cit chmatu tak útly, že aj hodinky naprával.“


Ostrolúckovci a politika

Ostrolúckovci sa zapájali aj do politického diania, predovšetkým Adelin strýko Gejza Ostrolúcky, Zvolenský vícenotár, ktorý sa ako vyslanec za zvolenskú stolicu zúčastnil 21. decembra 1847 uhorského snemu, kde mal slávnostnú reč Ľudovít Štúr.

Napriek tejto známosti sa u Ostrolúckych po slovensky nerozprávalo skoro vôbec. Preferoval sa francúzsky alebo maďarský jazyk. Mikuláš Ostrolúcky - Adelin otec sa tváril akoby slovensky ani nevedel. Bol to pravdepodobne dôsledok jeho dlhoročného pôsobenia v Pešti. Podobne i ďalší členovia rodiny - matka Alžbeta a brat Gejza nemali slovenčinu veľmi v láske.

Ďakujeme Janke Nižnej za poskytnutie seninárnej práce Adela Ostrolúcka - Osobnosť v tieni Ľudovíta Štúra