Text: Rímskym 13, 1-5
Každá duša buď poddaná nadriadeným vrchnostiam. Lebo nieto vrchnosti, iba ak od Boha; a tie, čo sú, sú zriadené Bohom. Kto sa teda protiví vrchnosti, Božiemu zriadeniu sa protiví; a tí, čo sa protivia, priťahujú si súd. Lebo vladári nie sú na postrach tým, čo dobre činia, ale tým, čo zle činia. Chceš sa nebáť vrchnosti? Čiň dobre a budeš mať chválu od nej. Veď je služobníkom Božím tebe k dobrému. Ale keď zle robíš, boj sa! Lebo nie nadarmo nosí meč. Božím služobníkom je totiž, vykonávateľom hnevu nad tým, čo zle robí. Preto sa jej treba podriadiť nielen pre hnev (Boží), ale aj pre svedomie.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Nárokom som prečítal celý text a nielen prvý verš. Chápem, že niekoho môžu tieto slová aj riadne nahnevať. Najmä v dnešnej dobe. Ale na druhej strane je to Božie slovo. Si pripravení ho akceptovať a konať podľa neho? Skúsme sa naň pozrieť bližšie a uvidíme, čo sa s tým dá robiť.
Dnes, v druhý sviatok vianočný, si kresťanská cirkev pripomína pamiatku mučeníka Štefana. Pripomíname si jeho smrť, pretože zostal verný Pánovi Ježišovi Kristovi. Tá jeho smrť akoby otvorila bránu pre ďalších nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí potom prinajmenšom do toho 4. storočia boli prenasledovaní buď židmi alebo vládnou mocou. A práve tento príbeh Štefana akoby celú tú povznášajúcu vianočnú zvesť, nadýchnutú nebom, uzemňoval, akoby veľmi jasne ukázal, že zvesť o Ježišovi Kristovi prichádzajúca tak veľkolepo do tohto sveta, nebude prijímaná tak nadšene, ako tomu bolo v tú betlehemskú noc. Naopak, bude mnoho tých, ktorí pri jej počutí budú zúriť v srdci a škrípať zubami. Zároveň nám to poukazuje na princíp, že nové myšlienky, nové postoje potrebujú určitý čas, kým sú všeobecne prijímané. Vidíme to aj pri pohľade na reformáciu, z ktorej vznikla naša cirkev. Predreformátori, akými bol aj Ján Hus ešte boli umlčaní. Až o 100 rokov neskôr sa vytvorili duchovné, spoločenské i technické podmienky na to, aby sa reformačné myšlienky masovo rozšírili. A tak ani evanjelium o Ježišovi Kristovi nenašlo pozitívnu odozvu v mnohých srdciach.
Tento dnešný text i túto tému som na dnes vybral práve preto, že sviatok mučeníka Štefana nás vedie aj ku otázke po vzťahu kresťana ku vládnej moci. Pretože židia, ktorí Štefana ukameňovali, resp. dali k tomu rozkaz, predstavovali vládnu moc. Ako má teda kresťan na vládnu moc reagovať? Podvoliť sa jej alebo sa jej postaviť? V súčasnosti sa táto téma sústreďuje najmä na tému zdravia, osobnej i kolektívnej zodpovednosti. Dlhotrvajúci stav ale aj prístup vlády ku občanom, zmätočné opatrenia meniace sa každú chvíľu, servilné koketovanie našej vlády s jednou svetovou veľmocou, to všetko vedie ku veľkej nedôvere. Opatrenia, ktoré sa míňajú účinku, vyvolávajú ten istý efekt. Ako sa má kresťan zachovať v takejto situácii? Má akceptovať, čo hovorí vláda alebo nie? Pozrime sa v skratke, aké postoje v minulosti zaujímala cirkev:
- moc patrí len Bohu a ja si všímam len tú Božiu cestu. Tento prístup zaujímali pustovníci a mnísi, ktorí sa oddelili od celej spoločnosti, aby žili len pre Boha. Písmo nám však hovorí: vy ste soľou zeme, vy ste svetlom sveta. Ak by cirkev nepôsobila aj vo svete, ako by mohla byť soľou pre spoločnosť?
- moc patrí len na cisárovi. Tento prístup hovorí, že cirkev by mala byť úplne podriadená štátu. Nie je od neho oddelená, ale naopak, je jeho súčasťou. Takto však cirkev stráca svoju prorockú funkciu, teda byť určitým svedomím národa. Pokus začleniť cirkev pod krídla štátu predstavoval napríklad komunistický režim. Teda ani tento postoj nie je biblický.
- cisár, to znamená vláda, je v rozhodujúcej pozícii. Tento postoj hovorí, že moc patrí Bohu, ale dokonca aj vláda má určitú moc. Keď medzi nimi dôjde ku konfliktu, vláda musí byť poslúchaná. Toto bola pozícia, ktorú zastávali mnohí kresťania počas obdobia Hitlerovho Nemecka. To, čo vláda povedala, prijali, bez ohľadu na to, či to bolo morálne alebo nie. Odpoveďou Písma je zdôrazniť osobnú morálnu zodpovednosť voči Bohu, nie zodpovednosť voči vláde zo strachu. Pilát sa obával o svoje miesto zástupcu vládnej moci, a preto sa obával o svoju stratu, konal nespravodlivo a dal ukrižovať Ježiša. Ani toto nie je cesta, ktorou by nás viedol Písmo.
- Napokon, štvrtý prístup k vzťahu medzi cirkvou a vládnou mocou môžeme zhrnúť do postoja: všetko je vôľa Božia. Inými slovami, deje sa len to, čo Boh dopustí, dovolí. Teda aj vládna moc je tu len do tej miery, do akej to dovolí Boh. Zrkadlí sa to v rozhovore Ježiša s Pilátom: Pilát Mu teda povedal: Nehovoríš so mnou? Či nevieš, že mám moc prepustiť Ťa a mám moc ukrižovať Ťa? Odpovedal Ježiš: Nemal by si moc nado mnou, keby ti nebolo dané zhora.
Z tohto postoja vychádza aj apoštol Pavol. Vrchnosť je podľa jeho slov ustanovená Bohom. A z jeho slov veľmi silno cítiť, že vrchnosti treba byť podriadený. Tomuto chápaniu jeho textu sa nedá vyhnúť. – Chápem, že vyše 30 rokov sme odchovávaní na práve na absolútnu slobodu, pokiaľ ňou nikomu neubližujem. Ale akoby posledné dva roky zažívame niečo celkom iné. Stav, kedy chtiac-nechtiac zažívame, že naše osobné slobody, nech už je ten dôvod akýkoľvek, sú obmedzované. Je aj toto od Boha? Máme toto potichu akceptovať alebo nie?
Biblia pozná aj situácie, kedy sa Boží ľudia proti vrchnosti postavili. Spomeňme Mojžiša, ktorý sa postavil proti faraónovi. Alebo prorok Eliáš, ktorý sa postavil proti kráľovi Achábovi, ktorý konal modloslužbu a ďalšiu sociálnu nespravodlivosť a želá si dokonca, aby oheň strávil jeho vojakov. Alebo Jehú, ktorý na príkaz Hospodina zabil izraelského a judského kráľa. Nová zmluva už toto nepozná. Ján Krstiteľ síce označuje hriech Herodesa, že si zobral za manželku Herodiadu, ale nebrojí proti kráľovi. Pán Ježiš tiež pomenúva hriechy predstaviteľov národa, ale nebrojí proti nim. Sám hovorí: Čo je cisárove, dávajte cisárovi, čo je Božie, Bohu. Akoby ich cesta sa viac podobala tomu, čo je napísané v 2. Kor 10, 4-5: Žijeme síce v tele, ale nebojujeme podľa tela; zbroje nášho boja nie sú telesné, ale schopné v Bohu zrúcať hradby; každú myšlienku podrobujeme v poslušnosť Kristovu.
Z toho vyplývajú dva dôležité postoje. 1. Hriech je možné, ba potrebné označiť. 2. Ale boj kresťana je predovšetkým duchovný. Kresťan si je vedomý toho, že ten boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. Že najskôr sa musí pripraviť pôda duchovná, aby mohla nastať zmena aj v tom vonkajšom svete. Pretože ak nastane zmena vonkajšia bez vnútorného prerodu človeka, národa, o nejaký čas sa človek vráti opäť do svojej pôvodnej biedy. Ako je to vyjadrené v 2. Petra 2, 22: A vrátil sa pes ku svojmu vývratku! a: Umyté prasa do blata! My teda ako kresťania môžeme usilovať aj o zmenu vonkajšiu ale predovšetkým pracovať na zmene svojho charakteru tak, aby sa stále približoval ku Kristovi. – Všimnime si to veľké obdobie nášho národa, obdobie Štúrovcov. Je náhoda, že to boli práve evanjelici, ktorí v tom 19. storočí vyorali hlbokú brázdu na národa roli dedičnej? Je to zákonitý proces. Pretože v 18. storočí naša evanjelická cirkev prechádzala veľkým útlakom, náboženským prenasledovaním, kedy ten vonkajší náboženský život temer ustal. Vtedy sa rodili tie túžby po slobodnom vyznávaní svojej viery, tam sa diali modlitby za vyslobodenie z útlaku. A Pán Boh na ne odpovedal. Z pohľadu jedného ľudského života sa to zdá ako veľmi pomalá odpoveď, ale z pohľadu trvania národa alebo cirkvi to bola odpoveď, ktorá prišla v pravom čase.
Mnohí by dnešnú dobu chceli zmeniť. Aby sa vrátili časy spred 2 rokov. Sú nahnevaní na vírus, na vládne opatrenia a neviem čo ešte. Ale spýtam sa vás takú heretickú myšlienku: čo keď sme si to všetko ako národ, ako ľudstvo, vytvorili my sami? Svojimi podvedomými túžbami a svojimi myšlienkami sme prispievali ku tvorbe toho, čomu teraz čelíme? Čo keď sme namiesto Boha vkladali deň čo deň nádej do časných vecí, do ľudí so zvrátenými motívmi a falošným srdcom? Čo keď sme za to zodpovední my sami? Čo keď nás toto všetko má „len“ prebudiť zo sna a priviesť ku jasnejšiemu uvedomeniu toho, kým v skutočnosti sme. Aké sú naše skutočné túžby. Aké sú naše skutočné motívy nášho konania. Čo keď táto doba je naozaj Božím prostriedkom ku zmene nás samých a to aj prostredníctvom takej vlády akú máme?
Pýtate sa, má človek poslúchať vrchnosti alebo nie? Myslím, že odpoveď je ukrytá v slovách Chalíla Džibrána, ktorý pri úvahách o slobode hovorí toto:
Neoslobodíte sa vtedy, keď vaše dni budú bez starostí a vaše noci bez túžob a žiaľu, ale až vás starosti prikvačia k zemi a vy nad ne vzlietnete nahí a nespútaní.
Ak by ste chceli zrušiť nespravodlivý zákon vedzte, že tento zákon je písaný vašou vlastnou rukou na vaše vlasy čelo. Nemôžete ho zrušiť spálením zákonníkov, ani umývaním šiel vašich sudcov, hoci by ste vyliali na nich celé more.
Ak by ste chceli zbaviť trónu tyrana, najprv zničte trón, ktorý ste mu postavili vo svojom vnútri.
Lebo ako môže tyran vládnuť slobodným a hrdým, ak sami nezotročili svoju slobodu a ne pokorili svoju hrdosť?
A keby ste chceli zahnať svoj strach, jeho sídlo je vo vašich srdciach a nie v rukách tých ktorých sa bojíte.
Použitá literatúra:
Chalíl Džibrán, Prorok, str. 55-56
http://www.cirkevusti.cz/kazani/jaky-je-vztah-krestana-k-vladni-moci-r-13-1-7-text
Modlitba:
Nebeský náš Otče, vzhliadame do otvorených nebies, aby sme z nich prijali Tvoje požehnanie. Ďakujeme Ti úprimne, že sme mohli aj dnes počuť Tvoje sväté slovo, v ňom nájsť posilnenie do životných zápasov, do ktorých nás povolávaš. Poslal si nám svojho Syna a my ďakujeme za túto milosť, danú nám z nebies.
Ty však chceš, aby sme vieru v Ježiša Krista životom dokazovali. Prosíme Ťa preto, naplň nás Duchom Svätým, aby sme sa dokázali ako verní nasledovníci Toho, ktorého si nám poslal.
Prosíme však dnes, svojou milosťou buď prítomný aj svetskej vrchnosti, aby sa podľa Tvojej vôle starala o dobro a prospech obyvateľov našej zeme, aby sa všade šírila spravodlivosť a odstraňované bolo každé zlo. Daj, aby sme žili v pokoji a jednomyseľnosti a požehnaj každé dobré dielo. Pomôž tým, čo sú v akomkoľvek súžení tela i ducha. Buď, prosíme, s nami, s celou cirkvou, požehnaj tieto vianočné chvíle, aby sa stali zdrojom opravdivej radosti, potrebného pokoja v rodinách, cirkvi, národe, na celej zemi. Priblíž sa v narodenom Ježišovi zvlášť k trpiacim, chorým, zomierajúcim, aby aj oni videli Tvoju slávu a chválili Ťa požehnaného na veky. Amen.