Dejiny – Bacúrov (Slávik)

Obec niekdy ku dobronivskému zámku patriaca a západne od neho na vyvýšenom mieste ležiaca, má teraz 332 obyvateľov, z nich evanjelikov 293; r. 1657 bolo ich 170 a r. 1800. len 184; chotár má na 1668 katastrálnych jutár veľký. Táto malá obec bola od dávna matkou cirkvou; jej fíliámi boly Dubové a Kozelník. Dubové má teraz 373 obyvateľov, z nich evanjelikov 340 a chotár na 2307 kat. jutár; Kozelník má duší 304, z nich evanjelikov 241 a chotár 1564 kat. jutrový.

Dwbowa sa spomína ako obec r. 1424. v listine, ktorou kráľ Žigmund daroval dobronivský zámok kráľovnej barbore; Bacúr sa tam ešte nemenuje, len v diplome z r. 1441. ako Baczora.

Nemci banských miest, všetko nemčiaci, menovali Bacúrovo Wasseraw a Dubové Dubaw.

Roku 1599. dňa 11. akt. bola Dobronivá a Pliešovce v plameňoch, vypálené Tatarmi, ktorí ešte o 10 dní, dňa 21. okt. ležali táborom pri Bacúrove a Ostrejlúke; odtiaľ šli na Buču a smerom ku B. Bystrici. Mnohých zajali. Vtedy aj Bacúrovania mnoho trpeli. V nasledujúcom storočí boli prinútení poddať sa Turkom a dávali im ročitý poplatok.

Na Bacúrove má katolícka cirkev dosiaľ 15 centový zvon z r. 1502. s nasledujúcim nápisom menšími gothickými literarim: sancte Petre sancte Paule orate pro nobis Deum. Sanctus Johan­nes Marcus Lucas Mateus Ao 1502. Menší zvon má nápis: Jiesus Homo Salvator Dominus noster Jiesus Christus 1689. Oba sú dosiaľ zachránené v terajšej vojne.

Že sa aj bacúrovská cirkev dosť skoro po reformácii stala evanjelickou, o tom svedčí sám katolícky vizitátor Zathay, keď sa r. 1561. neodvážil ísť vizitovať na Bacúrovo; a zostala evanje­lickou až do veľkého prenasledovania v r. 1673. a s malou pre­stávkou potom až do r. 1710. Od r. 1588. spomínajú sa bacúrovskí evanj. farári v zápisniciach zvolenského bratstva častejšie. Okolo r. 1638. mal bacúrovský farár dežmu, z Dubového pozdejšie už len šesťnástinu.

Vizitovaná bola evanj. cirkev bacúrovská 19. marca r. 1613. superintendentom Samuelom Melíkom, tiež r. 1615.; P. Sextym .8. nov. r. 1624., 14. Jan. r. 1626., 12. nov. r. 1628., 22. Jan. r. 1630.; potom r. 1706. Štefanom Pilárikom. V prenasledovaní r. 1674. osa­dení boli do bacúrovskej fary banskobystrickí jezuiti: Korneli, potom Deláth, Liszkovitz, Reguli, Michal Šimo, ktorého r. 1682. evanjelici vypúdili. V tom roku totiž Tokolyho kommissári, stoličný notár Ján Bulyovszky z Dulíc a Tomáš Ebecky vrátili evanjelikom od­ňatý kostol; a len v r. 1589. uvedený bol zase katolícky licenciát Ján Tomáš Slavkovský, nekonajúci žiadne povinnosti, lebo veria­cich nemal a tak nemal komu kázať a len býval vo fare; a po ňom konvertita licenciát Ján Šimkovič, Schinkovitz, ktorý dľa vizitacionálnej zápisnice z r. 1696. mal manželku a domácnosť evanjelickoluteránsku a ktorý až do r. 1702. tam účinkoval. V čas Rákóczovského povstania povolali si Bacúrovania zase evanjelického farára Jakuba Mokoschina; a ač vyslanci sečianskeho snemu r. 1705. prirkli kostol katolíkom, neodvážili sa tam katolíckeho pátra osadiť a Mokoschini počnúc od 17. augusta r. 1704. až po 17. jan. r. 1767. i Slavkovským započatú matriku ďalej viedol. Až s rokom 1712. zasa začali tam účinkovať katolícki farári a bol uvedený zasa licenciát Juraj Bahno. Licenciát neznamenal tak, ako teraz, stupeň ku doktorskej hodnosti; ale boli to svetskí, nie bohoslovci aj učiteľia, ktorí v nedostatku riadnych farárov dostali povolenie od farára poťažne biskupa krstiť, sobášiť, pochovávať a vôbec konať kňazské povinnosti. Keď prichodí tedy v bacúrovskej matrike „licenciátka“, bola to takého manželka, poťažne vdova po ňom.

Katolícka fara, nemajúc veriacich, zostala chudobnou. V čas vizitácie Ladislava Mednyanszkeho r. 1713. bolo na Bacúrove len 7 katolíkov pri 200 evanjelikoch; a taký pomer zostal až po najnovšie časy, kým katolíci z fílie Breziny ta pripojení neboli.

Po vyhnatí evanjelického farára r. 1710. stalo sa Bacúrovo filiálnou cirkvou artikulárnej cirkve ostroluckej a je ňou až posiaľ spolu aj s Dubovým a Kozelníkom; ích dejiny sú tedy od toho času obsažené v dejinách ostroluckej cirkve.

Po toleračnom edikte aj v Bacúrove nástojil seniorát na založení ev. školy; z konventu dňa 6. júla r. 1786. napomenul aj Bacúrovanov, aby si školskú budovu postavili a svojho učiteľa povolali. Učiteľov si zväčša povolávali remeselníkov; takého mali aj v čas vizitácie r. 1818. Ale v čas nasledujúcej vizitácie r. 1837. chodily ích dietky už len ku katolíckemu učiteľovi. Katolícki učiteľia tu nemajúci katolíckych žiakov sa síce prispôsobňovali a dietky aj evanjelickému katechismu a nábožným piesňam učili, ale to vždy záviselo od osobnosti učiteľa, na ktorého seniorát vplyv nemal.

Roku 1850. celé Bacúrovo – krem 4 domov – vyhorelo, i katolícka fara a kostol; v novšom čase boly tiež 3 väčšie ohne; tak, že s výnimkou niekoľko domov sú už staviská temer napospol škrydlou a eternitom kryté. Ku stavbe evanj. školy sa evanjelici až r. 1858. pribrali, ale na nepríhodnom mieste, bez dvoru a záhrady; aj budova v novšom čase požiadavkám nezodpovedala. Preto použili vhodnú príležitosť, najprv urbarialisti kúpili r. 1888. a od urbarialistov r. 1893. cirkev dva zemianske domy Kardoss-Kindernayovské; Kindernayovský predala a Kardossovský prestavila na školu a byt pre učiteľa. Cirkev predala i starú, r. 1858. postavenú školu. Prestavená škola r. 1908. tiež shorela, na čo potom boly múry zvýšené a priestranná učebná sieň i hospodárske staviská pristavené nákladom 8470 kor., ku čomu prispel dozorca dr Mikuláš Osztroluczky 712 korunami.

Roku 1865. kúpili od dobronivskej evanj. cirkve za miernu cenu 310 zl. dva zvony. Až do tedy upotrebúvali zvony katolíckej cirkve.

Povzbudzovaním svojho farára zväčšili veriaci ev. filiálnej cirkve svoje imanie, keď odkúpili v chotáre ležiace zemianske majetky Kardoss-Kindernayovské, asi 200 jutár obsahujúce, od katolíckych majiteľov a od. mesta Zvolena tiež 120 jutár bacúrovského poľa. Obyvatelia zaoberajú sa v zime pletením košov, čo sa ím dobre vypláca.

Farári:

1. Benedikt N., priezviskom nie známy, prítomný na shromaždení bratstva dňa 17. jan. 1588. na ktorom za seniora vyvolený bol Ondrej Sotzovský, farár brezniansky. Či on bol ten, ktorý za meškanie kongregácií mal složiť, dňa 15. júna r. 1598. 5 zl., a či jeho nástupca, nie je isté. Prešiel za slovenského kazateľa do Pukanca, odtiaľ okolo r . 1602. do Melčíc v Trenčianskej. V Melčiciach jeho nástupcom bol od r. 1603. Stanislau Andreae Liptoviensis.

2. Tobiáš Bartholomaei Bartholomaeides, dľa mena sa spomína prvý raz v zápisnici bratstva dňa 12. jan. r. 1599. a potom veľmi často až po 17. jan. r. 1684. keď už na troch kongregáciach nebol prítomný a mal za to zaplatiť 3 zl. pokutu a tiež mal dať na spoločnú pečať 50 denárov a na svatobný dar pre zvolenského rektora 20 denárov. Na shromaždení bratstva dňa 21. okt. r. 1621. predniesol senior prípad z bacúrovskej cirkve, že tam istí manželia oddeleno žili a že príčinou tomu je provízor zámku. Uzavreté bolo provizora napomenúť listom a vyslanstvom, záležajúcim zo dvoch farárov, dobronivského a babinského, aby tak pohoršenie od provízora odvrátené bolo. Ak by budúcne tí manželia spolu nežili, mali byť predvolaní pred duchovnú súdnu stolicu a farár Bartholomaei nemal ích trpeť vo svojej cirkvi.

3. Tobiáš Fabricius, syn Joachima Fábry, necpalského a potom žilinského farára, umrelého 19. febr. r. 1612. a Žofie Matiašovej. Učil sa v Bardiove u Mag. Martina Weigmanna, v Prievidzi u Jána Krmana; v Bytči u rektora Mag. Zachariáša Flottwedela, konrektora Mag. Rehora Lanyho a kollegu Michala Chmelia; v Kremnici u Mag. Petra Leonhardiho; v Danzigu v Nemecku u Hoyera a Rívecia; odkiaľ navrátiac sa, stal sa rektorom v Gelnici na Spiši, potom v Ružomberku a konečne vo Zvolene. Roku 1635. 15. mája vysvätený, stal sa farárom v Bacúrove a dňa 13. nov. bol prijatý do bratstva a na znak poddanosti kuntuberniálnym zákonom a podlžnej poslušnosti svojim predstaveným podpísal sa vlastnoručne do zápisnice. – V zasadnutí dňa 7. sept. r. 1637. predložil prosbu svojho tam prítomného poslucháča Lukáša Wetrowech, aby bol rozvedený, rozsobášený so svojou manželkou Júdou dcérou Abraháma N. z Bacúrova, ktorá ho okolo nedele Deviatnik opustila a nevedomo, kam sa podela.

Dľa svedectva Buriovho prešiel vraj Fabricius okolo r. 1639. za farára na Ostrúlúku a tam okolo r. 1642. umrel. Tobiáš Fabricius mal brata Martina, farára v Pribylinej v Liptove.

4. Daniel Marci, narodený na Babinej z otca Jána, tamnejšieho farára. Okolo r. 1640. bol učiteľom v Sási, odkiaľ povolali ho Bacúrovania za farára a na shromaždení 15. jan. r. 1642. bol ako bacúrovský farár do bratstva prijatý a podpísal sa do zápisničnej knihy. Dňa 19. júna r.1656. bol vyvolený za spoločného pokladníka. Z poverenia a menom superintendenta Davida Laniho na shromaždení dňa 21. apríla r. 1660. podal protest proti Martinovi Kornidesovi, Lanim suspendovanému farárovi lovinobanskému a žiadal si odpis toho protestu. cieľom obrany; o tomto možno viacej čítať v životopise Laniho. R. 1662. pre spis, venovaný bratom, v shromaždení dňa 19. júla na návrh seniora zavďačili sa mu títo zo spoločnej pokladnice dvoma imperiálmi. V tom istom roku venoval medzi inými i jemu zvolenský diakon Mag. Jób Trusius svoje básne. Dňa 16. jan. r. 1663. kandidovaný bol za notára a vyvolený za prísediaceho bratstva.

5. Krištof Gracza, zeman z Brezna, syn Izáka Graczu a Magdaleny Taxnerovej. Študoval v Sv. Jure, Trenčíne, Bánovciach, Prešporku, Košiciach, Prešove a inde. Bol vychovávateľom v Ňárši pri Sabinove, odkiaľ na odporúčanie piešťanského farára Samuela Hazíka bol povolaný do Považskej Stredy za farára a vysvätený dňa 8. sept. r. 1658. v Prievidzi Martinom Tarnóczym. V čas prenasledovania Nádašdovského zastihlo Graczu ťažké navštívenie. Jezuiti trnavskí prijdúc, odobrali kostol. faru i školu; farárovi kázali, aby sa zaraz preč vysťahoval. Gracza prosil poshoveť aspoň tri dni, ale ani to nebolo mu povolené. Jeho žena ležala ťažko nemocná, ani tú nenechali vo fare, ale zaraz naložili na voz a náradie na iné vozy a dali vyviezť von z chotára. Na odporúčanie superintendenta Davida Laniho a iných stal sa roku 1603. farárom medovarským v Honte a vo februári na bzovskej kongregácii, podpísal sa tam do zápisnice; dňa 11. febr. roku 1666. už ako bacúrovský farár bol prijatý do zvolenského bratstva a podpísal sa tiež vlastnoručne do zápisnice. V tom roku krem iných venoval i jemu brezniansky rektor Matej Heinzelius svoj spis, Logiku pojednanie o prekladaní synonymatov. Dňa 10. febr. r. 1667. prosil o intercessionál na Ehren-Reitera pre zadržanie meríc rektorovi bacúrovskému z Dubového. Žiadosť bola upravená na superintendenta, kam dľa 4. a 5. článku uzavretí žilinskej synody patrila. V ten deň prosila bacúrovská cirkev o listinu, povolenie k sbierkam na chrám; ale bratstvo odvetilo, že potom obdržia takú listinu, keď od troch rokov po­dlžné poplatky, kathedratikum a na olej seniorovi zaplatia.

6. Sallmel Nicletius, Nikletius, Nikléczy. Roku 1658. bol fará­rom krtýšskym až do r. 1668., v ktorom prešiel na Bacúrovo a dňa 20. nov. žiadal byť prijatý do zvolenského bratstva, paneváč ale nedoniesol svedectvo o svojom predošlom obcovaní, odložené bolo to prijatie do budúcej kongregácie. V ten istý deň z poru­čenia bratstva sobášil v radvanskom kostole upadlých z obce Malachovo, Jána Kartíka a Annu Probierka. Na shromaždení dňa 30. jan. r. 1670. už nebol prítomným. V tom roku bol už farárom v Novej Bani v Tekove, odkiaľ už ako starec, predvolaný do Prešporka, bol najprv v Leopoldove uväznený; tam zamdleného raz ledva z mdlôb prebrali, potom na galeje predaný, ale riade­ním Božím dostal sa na svobodu a cez Švajciarsko a Nemecko vrátil sa do vlasti.

Iný Samuel Niklecius bol syn Baltazárov, tiež na galeje odsúdeného dolňostrehovského farárov a Barbory Hamary. Tento počas utrpenia svojho otca Baltazára, zdržoval sa u svojich prí­buzných Gabriela a Juraja Niklecia v Krupine, potom keď jeho otec Baltazár stal sa farárom bystrickým študoval tam aj inde; a r. 1694. stal sa farárom príbelským, r. 1706. maglódskym, kde ešte r. 1738. žil.

7. Daniel Teppei, bol synom Venceslava Tepeja, diakona v Ponikách a v Lupči; dňa 29. apr. r. 1670. ako farár bacúrovský žiadal byť prijatý do bratstva, zaplatil vstupné a mal sa vlastnoručne podpísať v nasledujúcej kongregácii. V čas prenasledovania r. 1673. podpísal zrieknutie sa úradu.

8. Ján Šimkovič – okolo r. 1693. Viď medzi rektormi.

9. Jakub Mokošíny, Mokoschinus, narodený v Prenčove z ro­dičov Jakuba a Zuzanny. Učil sa doma, potom v Plachtinciach, zatým bol na maďarskej reči; potom študoval v Štiavnici, Krupine u Martina Dubovskyho, s ktorým sa vrátil do Štiavnice. Dosť skoro zatým stal sa rektorom v Štefultove a dňa 17. aug. r. 1704. bol v Štiavnici vysvätený Pilárikom za farára na Bacúrovo; 12. mája 1705. prijatý do bratstva, podpísal sa. Odtiaľto odišiel za farára do Necpál a r. 1717. do Bohuníc, kde až do roku 1741. účinkoval. Jeho manželka bola Eva rod. Wachott, zemianka, dcéra Fraňa de Wachottfalva, ktorá mu umrela r. 1719. a pochovaná bola v bohunickej sekrestii pod farárskou stolicou a dvaja synovia i dcéra Zuzanna pochovaní boli tam v chráme pod rychtárskou stolicou. Syn jeho Jakub bol od r. 1746. veľkošľažianským farárom vysvätený 11. febr. v Bystrici. Na Bacúrove zaznačil do matriky r. 1707.; že dňa 26. okt. Pavel Hlavčz na Dubovom, ktorý ako zlý syn, zbil svoju matku: bol pokutovaný Jurajom Szuchanj, notárom baróna Hellenbacha na Ostrejlúke bývajúcim, na 6 zl., ktoré mal zaplatiť na bacúrovskú cirkev.

10. Ondrej Sartorius, ako farár bacúrovský dňa 18. jan. r. 1707. žaloval dobronivského rektora, že opilý, nevážiac jeho úrad a osobu, na zem ho strčil. To potvrdil aj dobronivský farár Pilarik a svedčil o tom rektorovi, že je lotrom, kaziteľom mládeže a zlým človekom. Ale bratstvo ufajúce sa, že sa rektor polepší a nebude už viac divokým, usúdilo, aby na ten čas len odpýtal bacúrovského farára a celú cirkev. Budúcne ale ak sa navráti k predošlému živobytiu, že bude z úradu složený.

11. Juraj Polony, narodený r. 1677. v apríli na Dačolome z otca Juraja a matky Alžběty, bol r. 1706. vysvätený Štefanom Pilárikom vizitujúcim v novohradskej stolici, za farára do Malých Zlieviec; r. 1708. prešiel na Bacúrovo, bol dňa 22. mája do bratstva prijatý, složiac prísahu a poplatok, podpísal sa do zápisnice. Roku 1709. v novembri generálom Heisterom vyhnatý, stal sa v rokoch 1711-17. farárom na Polychne; pre chorobu zaďakoval a žil súkromne na Ľuboriečke.

12. Juraj Blaho, mal začiatkom r. 1712. tu účinkovať. Či to ten, ktorý bol r. 1684. učiteľom v Svätej Mare a r. 1709. Heisterom bol z učiteľskej stanice v Háji odstránený, nie je známo.

Učitelia:

1. Ondrej Vihnen, Vihnensis. Dľa zápisnice bratstva z r. 1636. od dňa 15. jan. mal zaplatiť nejaký poplatok 1 zl.; naložené mu bolo složiť to ostroluckému farárovi a ten to mal oddať pokladníkovi. Roku 1638. stal sa farárom v Malých Zlievcach a r. 1639-44. na Ľuboreči.

2. Jakub Albini. Roku 1645. žiadal si ho – ako bacúrovského učiteľa – štiavnický slovenský kazateľ Michal Pénteki za pomocného kazateľa, čím sa i stal s 2 zlatovým týždenným platom; a po Péntekiho smrti od r. 1647. bol jeho nástupcom. Umrel r. 1658. v Štiavnici.

3. Ján Missovitz, bol tu učiteľom r. 1657.; potom r. 1662. stal sa farárom na Vysokej v Honte, odkiaľ prešiel r. 1669. na Baďan, a dňa 25. sept. r. 1673. bol pred delegovaný súd do Prešporka predvolaný a nasledujúceho roku z Baďana odstránený.

4. Ondrej Blaho, keď žalované bolo na niektorých učiteľov, zvlášte na ponického, ostroluckého a bacúrovského pre neposluš­nosť zákonom, na znak poslušnosti ako bacúrovský rektor pod­písal tie zákony kontubernia v kongregácii v Radvani dňa 21. okt. r. 1671.

5. Ondrej Ostass, Ostosad, Osztasad, Osvald zo Žerotína na Morave, syn Jána Ostasa farára balážďarmotského a hornorykyn­čického a Marty Mojsko. Bol učiteľom na Hornom Almáši, r. 1689. na Bacúrove, r. 1704. bol Zablerom vysvätený za farára na Buču a 12. mája r. 1705. prijatý do bratstva, podpísal sa do zápisnice. V zasadnutí dňa 18. jan. r. 1707. nebol prítomný, preto mal za­platiť 2 zl. pokutu. Viď medzi farármi na Buči č. 12.

6. Ján Schinkovitz, Simkovič rektor okolo r. 1691. stal sa konvertitom a licenciatom.

7. Ondrej Sartorius o. r. 1707.

8. Daniel Bučan, čižmár; bol učiteľom tu r. 1818. v čas vi­zitácie.

9. Ondrej Háčik; r. 1861-69., v ktorom roku sa dobrovoľne poďakoval z učiteľstva. Jeho manželka bola Anna r. Bučan.

10. Tobiáš Dobák, roku 1870-72. Sem prišiel z Hronskej Breznice.

11. Gustáv Csepcsányi r. 1872.

12. Ondrej Balkovič, r. 1873-76. Viď viac o 110m medzi učiteľmi brezinárskymi.

13. Ján Márton r. 1876. Umrel tu r. 1885. dňa 14. júla. Na­rodil sa v Revúci.

14. Jozet Csipkay r. 1885.; r. 1887. dňa 17. apríla zaďakoval a prešiel na Budinú v Novohrade.

15. Géza Gemzický, r. 1887., nasledujúceho roku, 1888. dňa 22. sept. zaďakoval. Bol v rozopre s cirkvou pre plat. Upravený seniorátom k riadnej pravote.

16. Ján Bella, r. 1888. dňa 15. okt. bol tu vyvolený. Je synom békéšskočabianskeho učiteľa. Prešiel za učiteľa do Brezna, keď tu dňa 22. sept. r. 1889. zaďakoval.

17. Ján Ohly, r. 1889-90. Tiež mal rozopru s cirkvou o plat; pre nemierny život bol dosť skoro odstránený a stal sa pisárom vo svojom rodisku B. Bystrici.

18. Pavel Bučan r. 1890. dňa 29. júna. Nasledujúceho roku 1891. dňa 30. aug. zaďakujúc, odišiel za učiteľa do Dovalova. v Liptove. Rodákom je z B. Bystrice. Sem prišiel ako štvrtoročný preparandista.

19. Ján Štefanides r. 1891. 30. sept. Prišiel sem z Buče. Umrel tu r. 1896. dňa 23. apríla.

20. Pavel Brodnjanszky. Narodil sa dňa 18. dec. r. 1871. na Deviči v Honte, kde mu otec bol učiteľom. S manželkou Máriou r. Sládek, požehnal ím Pán Boh 6 dietok: z ních jedon je preparandista: teraz zajatý v Rusku. 3 synovia chodia v Štiavnici do škôl a dve dievčence sú doma. Jeho bol dal otec na remeslo, ale cítiac povolanie k učiteľskému stavu, stal sa učiteľom na Sitna-Lehotke, odkiaľ ho Bacúrovania dňa 3. sept. r. 1896. povolali. Na povzbudzovanie svojho farára složil v r. 1901. a 1902. tretiu a štvrtú triedu meštianskej školy a potom v rokoch 1903-07. v Štiavnici preparandiu. V dekanálnych zprávach býva chválený ako dobrý učiteľ. Je predsedom tamojšieho Potravného spolku.

Prameň:
Juraj Slávik: Dejiny Zvolenského evanjelického a.v. bratstva a seniorátu /1921/