Adela Ostrolúcka

Výnimočná, všestranne nadaná a vzdelaná žena. Bola dcérou Mikuláša Ostrolúckeho a Alžbety rod. Gostonyi. Mikuláš Ostrolúcky zastával vysoké funkcie vo Zvolenskej župe, v matke Alžbete, rod. Gosztonyi mala najdôvernejšiu celoživotnú priateľku. Vychovávateľom a domácim učiteľom Adely a jej brata Gejzu bol 5 rokov počas ich detstva Štefan Koreň. Adela ovládala maďarčinu, nemčinu, francúzštinu, angličtinu a taliančinu. Poznala základy latinčiny a gréčtiny. Bola všestranne nadaná a vzdelaná.

 Helena Turcerová-Devečková, ktorej korešpondencia s Adeliným synovcom dr. Mikulášom Ostrolúckym, posledným vlastníkom ostrolúckeho kaštieľa, sa zachovala, píše o Adele nasledovné:
„Vrodená jemnosť a elegancia každého ťahu, bledá, podlhovastá, s nádychom posvätnej melanchólie botticellovská tvár, čierne, v dumy pohrúžené oči, prezrádzajúce mimoriadny intelekt, celý neobyčajne ušľachtilý zjav devin upútaval na seba zraky každého. Jej vzdelanosť, záujmy a stále kultivovanie ducha budili všeobecný obdiv. Ovládala dokonale jazyk nemecký, maďarský, francúzsky, anglický natoľko, že reči povedané na krajinskom zhromaždení prekladala do angličtiny, vzbudzujúc obdiv učiteľa tejto reči svojou zbehlosťou v jemnostiach jazyka politického. Študovala tiež jazyk italský. V hudbe bola žiačkou Františka Erkela, operného skladateľa a i v nej vynikla neobyčajným nadaním. Prejavila pred Štúrom záujem o slovenčinu, a to stačilo, aby si ho úplne získala. Azda jeho suveréna obrazotvornosť našla v nej druhú Slávy dcéru. A pred ňou stál skutočne muž interesantný, osoba ktorého bola opradená celými legendami. Veď ani u Ostrolúckych sa nešetrilo chválou o Štúrovi.“

 Jedným z jej výnimočných učiteľov bol bezpochyby aj Ľudovít Štúr, ktorý v nej vzbudzoval predovšetkým lásku ku slovenskému jazyku. To ako sa spoznali, nie je celkom jasné, hoci zaužívaná je verzia, že Štúr spoznal Adelku u svojho brata Samuela v Zemianskom Podhradí, kde Samuel pôsobil ako kaplán a Adelin strýko Gustáv Ostrolúcky tu vlastnil kaštieľ. Túto verziu spomína vo svojom románe Jar Adely Ostrolúckej Ľudo Zúbek. Mikuláš Ostrolúcky, syn Gejzu Ostrolúckeho, však vo svojej korešpondencii s Helenou Turcerovou Devečkovou tvrdí, že Ľudovít a Adela sa podľa neho zoznámili vo Viedni. Isté však je, že Ľudovíta poznal Adelin otec Mikuláš Ostrolúcky minimálne z počutia už v r. 1837, kedy chválil knižnicu Společnosti česko-slovanskej pri evanjelickom lýceu v Bratislave. Adelin brat Gejza Ostrolúcky takisto poznal Štúra už pár rokov pred zoznámením s Adelou, bol tiež študentom bratislavského lýcea.

 Vzťah Adely a Ľudovíta Štúra dokladá Štúr v liste J. M. Hurbanovi z roku 1853, v ktorom sám píše: „Pravdivo si posúdil tú, ktorá plná lásky k nám nás opustila, a srdce moje už i tak na všetky strany rozkrvácané odchodom svojím mocne ranila.“ /celý list je možné prečítať tu/

 Známosť s Adelou trvala približne sedem rokov. Ľudovít napísal Adele pár listov, adresovaných jej matke. Konvencie čias nedovoľovali písať priamo dcére. Aj pri osobných stretnutiach bol nepriamy kontakt v prítomnosti matky vo vyšších spoločenských kruhoch považovaný za prijateľnejší. Vplyvom Štúra sa Adelka začala zaujímať o slovenskú literatúru a slovenské knihy. Ľudovít Štúr za ňou v rokoch 1851 – 1853 dokonca vycestoval do Viedne, kde jej dával hodiny slovenského jazyka.

 V tejto ére Bachovho absolutizmu sa nedalo myslieť, pracovať, či obetovať sa za slovenský národ. Štúr bol zdeptaný mimovoľnou nečinnosťou, samotou a všetkými prežitými sklamaniami, bol akoby zaťažený ťažkým bremenom, ktorého sa nevedel zbaviť.

 V tomto psychickom položení začal uvažovať o svojom osobnom šťastí, no: „Možnosť túto však ešte v zárodkoch zničila smrť. Dňa 18. marca I853 Adelka umrela na týfus. Sám osud akoby žiarlive striehol na neporušenosť junošských zásad. Smrťou Adelkinou vzal mu život všetko, čo mohol ešte vziať“.

V roku 2014 bola na priečelí Obecného úradu v Ostrej Lúke odhalená pamätná tabuľa Adely Ostrolúckej.

 Hudobná pozostalosť Adely Ostrolúckej

 Adela bola žiačkou popredného budapeštianskeho hudobného skladateľa Františka Erkela a okrem nekompletných zbierok cínových a medených predmetov, porcelánu, zbraní, fajok, nábytku, náramkov, praciek s erbom, textilu, slnečníkov, vejárov a iných predmetov, ktoré sa nám dochovali ako hmotné pozostatky tohto významného rodu, sa zachovala aj knižnica rodiny Ostrolúckych s 5876 zväzkami, ktorú kúpilo mesto Zvolen v roku 1949 za 400 000 korún. Najstarší titul tejto hodnotnej pozostalosti je z roku 1525 a posledné vydanie je z roku 1942-1945. No jediná kompletná pozostalosť, ktorá sa nám dochovala, je preáve hudobná pozostalosť Adely Ostrolúckej. Ide o 453 kusov zväzkov, ktoré boli vydané v rozličných krajinách Európy, teda tituly prekladané z jazyka maďarského, nemeckého, francúzskeho, anglického a talianskeho.

 Z prehľadu notového materiálu sa dá vydedukovať, aký štýl hudby vládol vo vtedajších vyšších vrstvách – boli to väčšinou polky, valčíky, menuety, susedské, kadrily a podobné meštianske tance. V 18. storočí medzi najobľúbenejšie tance patril „contradanse“. Bol to spoločenský tanec, ktorý sa vyvinul z anglického ľudového tanca, ktorý neskôr dostal názov „kadril“ – štvorylka, ktorej základom boli dva tanečné páry. V tejto forme sa udržal až do 20. storočia.

 V súpise nôt sa nachádza mnoho partitúr pre sólové nástroje – husle, klavír, violončelo, flautu so sprievodom menšieho orchestra, čo svedčí o tom, že pri jednotlivých kaštieľoch a u väčšiny zámožných rodín existovali menšie hudobné telesá – orchestre, ktoré zabávali spoločnosť pri rôznych večierkoch a zábavách. Medzi najobľúbenejšie nástroje patril pravdepodobne klavír a potom husle v kombinácií s violončelom alebo klavičembalom – ranný typ klavíra. Ojedinele sa vyskytuje aj menej známy hudobný nástroj „clarino“ , čo bol v renesancií a baroku druh malej trúbky s D ladením a jasným zvukom.

 Najčastejšie na zozname skladateľov figuruje meno Ignáce Pleyele /1757-1831/. Bol to francúzsky skladateľ, dirigent a nástrojár rakúskeho pôvodu, žiak J. Heydna. V zozname notového materiálu figurujú aj mená ako napr. Henri Herz, Jean Fodor, L. v. Beetoven, Thalberg, C. Czerny, Johan Strauss a iní.

 Hudobná pozostalosť obsahuje tiež niektoré zaujímavé skladby ako je česká hymna, korunovaný pochod od Czerneho, ktorý odznel v roku 1831 v Bratislave pri korunovácií rakúskeho princa Ferdinanda, ďalšou skladbou je Ouvertura na slovenské nápevy od A. Emila Tilla, ktorá bola skomponovaná k prvému českému divadelnému predstaveniu vo Viedni 29. decembra 1850.

 Na väčšine nôt je dopísané meno Adely Ostrolúckej a rok 1853 – rok jej smrti. Tieto noty boli jej vlastníctvom. O tom, že mala s niektorými skladateľmi aj priame styky svedčí to, že niektoré notové záznamy jej sami venovali. Jednu zo svojich sonát venoval Adelke aj významný maďarský skladateľ Ferenz Liszt, s ktorým sa Adelka stretla na soirée v Zemianskom Podhradí, kde Liszt koncertoval.

 Hudobný materiál po rodine Ostrolúckej sa v archíve nachádza v rozpätí rokov 1790 – 1853. Z toho, že väčšina notového materiálu pochádza z prvej polovice 19.storočia, možno usúdiť, že práve vtedy spomínaná rodina žila najintenzívnejším hudobným životom.

V Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene sa nachádza expozícia rodiny Ostrolúckej. V rámci nej môžete vidieť spinet, na ktorom Adela hrávala, ale aj jej pramienok vlasov, ktorý si podľa vtedajších zvyklostí nechala zhotoviť jej matka ako spomienku na svoju dcéru.

 Spracované podľa prameňov:
Kubinský Jaroslav, Šľachtický rod Ostrolúckych
Nižná Jana, Adela Ostrolúcka – Osobnosť v tieni Ľudovíta Štúra
Buletin Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene
Facebook SNM – Múzeu Ľ. Štúra v Modre