Text: Matúš 8, 5-10.13
Keď vošiel do Kafarnaumu, prišiel k Nemu stotník a prosil Ho: Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a strašne sa trápi. Povedal mu Ježiš: Ja prídem a uzdravím ho. Ale stotník odpovedal: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu; povedz len slovo a ozdravie môj sluha. Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem tomuto: Choď! – ide, a druhému: Poď sem! – príde, a svojmu otrokovi: Urob toto! – urobí. Keď to Ježiš počul, zadivil sa a povedal tým, ktorí Ho nasledovali: Vpravde hovorím vám: U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.
A stotníkovi Ježiš povedal: Choď a staň sa ti, ako si uveril! I ozdravel mu sluha v tú hodinu.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Ako by vyzeral tento svet, keby platilo, že všetko, čomu veríme je v tomto svete uskutočniteľné. Každá jedna naša myšlienka, všetko na čo by sme pomysleli, by sa hneď zrealizovalo. Niektorí z nás na to zvolajú „super“, iní zase „Pán Boh chráň“. To že sa to tak nedeje, respektíve, že sa to nedeje hneď, je vlastne akási naša ochrana, pretože v prípade, že by sa naša každá myšlienka zrealizovala hneď, nezostal by v tomto svete kameň na kameni. Na druhej strane však, vedieť o princípe, ktorý reálne funguje, je veľkým požehnaním, veľkým darom.
Vidíme to na príbehu stotníka a Pána Ježiša Krista. Choď a staň sa ti, ako si uveril! I ozdravel mu sluha v tú hodinu. Tak vyzerá fungovanie sveta a súvislostí života, keď sa stretne človek s Božou mocou. Keď sa vytvorí silové pole lásky. Vtedy všetko nepodstatné ustupuje do úzadia a zostáva len to najdôležitejšie. Všetky rozdiely, ktoré boli súčasťou života Rimanov a židov sú úplne prehliadnuté, vynechané. Či to boli rozdiely náboženské, politické, jazykové alebo ľudské. V inom čase vypuklé, teraz nepodstatné. Tam kde je Kristus a Božia láska, tam zostáva len to podstatné, čo podporuje život a smeruje ho ku Bohu. Tak aj v tomto dialógu medzi Kristom a stotníkom zaznievajú len tie najpodstatnejšie slová, ktoré majú viesť k uzdraveniu jeho sluhu. – Keď má človek v srdci pokoj, zmierenie, zvyčajne neoplýva mnohými prázdnymi a zbytočnými slovami. Ale človek, ktorý má v srdci nepokoj, strach, alebo niečo chce zakryť, maskuje to mnohými slovami. Aj keď pravidlo to byť nemusí.
O vojakoch sa niekedy hanlivo hovorí, že sú to „gumy“. Toto pomenovanie, hoc nie lichotivé, poukazuje na jednu dôležitú črtu vojakov, ktorú musia pri svojej službe uplatňovať. A to, že pri plnení rozkazov vojak o nich nemôže diskutovať, ale musí ich takpovediac slepo splniť. To platí dnes a to platilo aj pred 2000 rokmi. Stotník to opísal takto: Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem tomuto: Choď! – ide, a druhému: Poď sem! – príde, a svojmu otrokovi: Urob toto! – urobí. Napriek tomu, že aj on bol človek, ktorý plnil rozkazy, bol človek naplnený súcitom, pretože problém jeho sluhu sa stal jeho vlastným problémom. Napriek tomu, že to bol človek vysoko postavený a nemusel na toho sluhu ani pohliadnuť, šiel za Ježišom, členom židovského národa, na ktorých sa Rimania pozerali zvysoka a prosil ho o pomoc.
Samotná prosba nie je nič nezvyčajné. Za Pánom Ježišom chodili mnohí s prosbou o uzdravenie, mnohí túžili, aby sa ich Ježiš dotkol, aby im aby vrátil zrak, sluch, odstránil malomocenstvo, alebo aby ich pozdvihol vo viere.
Ale pozoruhodné sú na tomto človeku dve veci. Dve veci, ktoré tým prosiacim, ktorí prichádzali za Ježišom s prosbou o pomoc, neraz chýbali. Minulú nedeľu sme počuli napomenutie z Ježišových úst, keď hovoril o ľuďoch malej viery. A podobne, keď utíšil búrku na mori, učeníkov sa spýtal: A kde je vaša viera? A keď ho učeníci prosili o viac viery, povedal im: Ak máte vieru ako horčičné zrno a poviete tejto moruši: Vytrhni sa s koreňom a presaď sa do mora! – poslúchne vás. A keď sa ho pýtali, prečo oni nemohli vyhnať démona, Ježiš im odpovedal: Pre svoju malú vieru. A dodáva: Keby ste mali vieru ako horčičné zrno, a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta, – prejde! Nič vám nebude nemožné.
Bratia a sestry, tu je potrebné dobre si uvedomiť slová, ktoré Ježiš hovorí. Prijať ich ako totálne platné a pravdivé. Keby si aspoň takú malú vieru mal, ako je to horčičné zrno, tak ti nič nebude nemožné. Potom sa však vynára otázka, prečo to pri nás nefunguje a ako by to fungovať mohlo. O tom si povieme o chvíľu.
Vráťme sa však ešte ku stotníkovi, ktorý tak ako mnohí iní, prosia Ježiša, a predsa on to robí ináč. Predovšetkým ku Ježišovi prichádza s veľkou pokorou. Vôbec z textu necítiť, že prichádza predstaviteľ vládnej moci, ktorý si ide vynútiť u Ježiša nejakú službu, vybaviť nejakú zdravotnú starostlivosť. Naopak, už keď stotník opisoval sluhovu diagnózu slovami strašne sa trápi, cítiť v týchto slovách, že túto bolesť prežíval s ním. Hneď na to tento pohan hovorí Ježišovi – židovi: Pane nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Tak rešpektuje, že Žid nemohol vojsť do domu pohana, lebo by sa kulticky znečistil. A toto pokorné zvolanie prežilo veky nielen v rímsko-katolíckej liturgii ale aj v cirkvi Anglikánskej, u Metodistov, či Presbyteriánov. To, čo je zasiate v pokore a nie v pýche, prináša dlhodobé ovocie.
Choroba nás vedie ku pokore. Poukazuje na určitú disharmóniu v nás samých. Nielen v našom tele ale aj v našom myslení, v našom spôsobe života. Mám dojem, že je čím ďalej, tým viac ľudí, ktorí si uvedomujú, že choroba sa nelieči len liekmi ale predovšetkým zmenou prístupu ku životu, ba dokonca zmenou myslenia, správnym náhľadom na svet. Sú asi aj takí, ktorí prídu za doktorom s vetou: Pán doktor, robte so mnou niečo. Ale to je predstava tela ako stroja, ktorý stačí niekde prikrútiť, inde namazať a hotovo. Ježiš vedel, že sme viac ako telo, a preto neraz pri uzdravení človeka prepúšťal slovami: Odpúšťajú sa ti hriechy! Alebo Viera tvoja ťa uzdravila.
A to je práve tá druhá vec, s ktorou prichádza ten stotník za Ježišom. Jeho viera. Povedz len slovo a ozdravie môj sluha. Stotník bol tak presvedčený o Ježišovej moci, že veril v dobrý výsledok, bez akéhokoľvek zaváhania. Mohli by sme povedať, že jeho viera bola tak silná. – V čom je teda problém? Prečo nie je naša viera tak účinná? Prečo nemáme tak jasné signály na naše modlitby, aké mal stotník?
Problém našich modlitieb, našich prosieb je trojaký. Jednak sú to pochybovačné hlasy v našej hlave, ktoré hneď stlmia účinnosť modlitby a presvedčia nás racionálnymi argumentmi. Druhou vecou je, že naše modlitby znejú len v našej hlave ale nie v našom srdci. A napokon treťou vecou je, že naše túžby, ktoré vkladáme do modlitieb, nezapadajú do Božieho plánu. Teda, že sme si niečo vymysleli, veľmi to chce naše ego, či starý Adam, ale Boh vie, že to nepotrebujeme alebo je to pre nás vyslovene škodlivé. Ak tieto tri veci zladíme, opravíme, nastavíme, tak sa veľmi významne približujeme k tomu, aby naše modlitby boli naplnené účinnou vierou a aby menili náš život.
Ale možno práve to je niekedy problém. Že síce ku Bohu prosby vysielame ale v skutočnosti v našom živote nič nie sme ochotní zmeniť. Myslíme, že náš prístup ku viere a ku cirkvi môže byť ten istý ako pred 50-timi rokmi. Život aj spoločnosť sa od vtedy veľmi radikálne zmenili. A ak aktívne nepracujeme na našom vzťahu s Bohom i na vzťahu ku cirkvi, nakoniec tento vzťah stratíme.
Istý pisateľ vo svojej knihe píše: Ak sa človek považuje za veriaceho, ale pri tom nič nerobí, potom sa skôr či neskôr stane ateistom a jeho duša sa od Boha odvráti. Viera nie je pasívne očakávanie, ale aktívne vnútorné usilovanie sa. Očakávajúc stávame sa závislými, ale usilujúc sa, získavame slobodu a nezávislosť.
Pred vyše 20. rokmi vznikol krásny animovaný film Princ egyptský – príbeh o Mojžišovi a vyslobodení izraelského národa z egyptského otroctva. Ústredná veľkolepá pieseň tohto filmu má názov „When you believe“. Refrén piesne by sa dal voľne preložiť takto: Zázraky sú možné, keď veríš, hoci nádej je krehká. Kto vie, aké zázraky môžeš dosiahnuť? Keď veríš, nejako sa to stane. Nejako sa to udeje, keď veríš. A v polovici piesne začína radostná pasáž v hebrejčine: A-shir-ra I’a-do-nai ki ga-oh ga-ah. Budem spievať Bohu, pretože On slávne triumfoval. Kto Ti je podobný, ó Bože? Viedol si tento národ, ktorý si vykúpil. Budem Ti spievať, spievať, spievať…
Viera a oslava Boha patria ku sebe. Dal by Pán Boh, aby sme vo svojom živote pevne a jasne verili, že zázraky sú možné a to aj tam, kde je nádej veľmi krehká. Dal by Pán Boh, aby sme videli požehnané ovocie svojej viery a mohli Hospodinu radostne a zo srdca spievať a ho oslavovať. Amen.
Modlitba:
Drahý Pane Ježiši Kriste, ďakujeme za dnešné tvoje slovo.
Spolu s učeníkmi prosíme Prispor nám viery.
Ty vieš, že neraz sme frustrovaní, vyhorení, bez viery a nádeje.
Prosíme, pomôž nám zostať pevnými vo viere aj v nápore časov.
Navráť nám radosť zo spasenia a spoločenstva s Tebou.
Pomôž nám, aby náš život viery nebol pasívnym očakávaním na zázrak, ale aktívnym hľadaním Teba a tvojej vôle a aktívnym spoznávaním seba samého.
Totiž čím sme Ti bližšie, tým silnejšie platia tvoje slová: staň sa ti, ako si uveril!.
Radostne Ti chceme ďakovať za všetky tvoje skutky v našom živote. Amen.
Piesne: 212, 441, 217, 493, A: 88