Text: Filipským 4 ,13
Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Máme za sebou úžasný týždeň, naplnený mnohými zážitkami, kamarátstvami, ale aj mnohými poučným. Či to boli výlety alebo to boli stretnutia so zaujímavými ľuďmi alebo to bol čas strávený pri príbehoch o ľuďoch, ktorí chceli priniesť evanjelium, zvesť o Ježišovi Kristovi ľuďom, ktorí o ňom ešte nepočuli. Napríklad aj takých, aké spomínal pred chvíľou Maťko. Boli to ľudia, v ktorých sa tá iskra viery rozhorela vo veľký oheň.
Na biblickom tábore sme hovorili o ľuďoch, misionároch, ktorí konali misiu medzi indiánmi, teda o ľuďoch z amerického prostredia. Ale dnes mám pre vás prekvapenie, takú čerešničku na torte. Lebo vám chcem povedať o človekovi, misionárovi, ktorý sa nenarodil vôbec tak ďaleko, ako tí misionári, ktorých sme spomínali. Narodil sa pred temer 150. rokmi v Alsasku, čo je súčasť Francúzska, ale v tom čase toto územie patrilo Nemecku a volá sa Albert Schweitzer. Bol teológ, filozof, lekár, v neposlednom rade vynikajúci organista a človek s veľkým srdcom. Známym sa však stal vďaka tomu, že postavil nemocnicu v africkom Lambaréne pred domorodé obyvateľstvo. Povedal: týmto ľuďom musíme pomôcť uzdraviť sa najskôr fyzicky, až potom k nim môžeme prísť s Božím slovom.
A aby toho nebolo málo Albert Schweitzer je nositeľom Nobelovej ceny za mier, takže hovoríme naozaj o veľkej osobnosti, ktorá napriek svojmu vzdelaniu a takýmto veľkým – z ľudského hľadiska – úspechom či poctám, dokázala sa priblížiť aj ku tým najmenším, ktorí to potrebovali.
Zaujímavé je, že svoju nemocnicu v Lambaréne financoval zväčša z vlastných zdrojov. Podobne aj peniaze na lieky získaval z klavírnych koncertov, ktoré robil po Európe. Bol to naozaj veľmi nadaný, talentovaný a vzdelaný človek. Jeho filozofia vyjadrovala úctu k životu. A to nielen ku životu ľudskému ale aj úctu k životu zvierat. Schweitzer odmietal pokusy na zvieratách pre vedecké účely. Známa je jeho modlitba za zvieratá: Počuj našu pokornú prosbu, ó Bože, za našich priateľov, zvieratá, najmä za tie, ktoré trpia; za zvieratá, ktoré sú preťažené prácou, podvyživené a s ktorými sa kruto zaobchádza; za všetky zúbožené stvorenia, ktoré sú v zajatí, ktoré bijú svojimi krídlami do tyčí klietok; za všetky, na ktoré je poľované alebo sú stratené, sú vystrašené alebo hladné; za všetky, ktoré musia zomrieť. Schweitzerova etika tak bola vyššie, ako je kresťanský štandard, ktorý vo zvieratách vidí len prostriedok obživy. Skôr sa približuje ku filozofii východných náboženstiev. – Treba ešte zmieniť, že Schweitzer sa veľmi radikálne postavil proti skúškam jadrových zbraní, čím sa dostal do hľadáčika svetových spravodajských agentúr.
Možno si vzdychnete, že takéhoto človeka by sme potrebovali aj dnes. Ale práve takéto osobnosti nás nútia k otázke: Čo môžem urobiť ja, aby som sa k takejto osobnosti priblížil? Aký princíp mám vo svojom živote objaviť, aby som mohol byť užitočný ostatným ľuďom, aby som z tohto sveta spravil lepšie miesto? – Je tu jeden dôležitý jednotiaci princíp, ktorý je vyjadrený v slovách apoštola Pavla a ktorý sme počuli nazačiatku: Všetko môžem v Kristu, ktorý má posilňuje.
Keď je Kristus centrom môjho života, môjho srdca, jeho láska a pravda, môj život dostáva novú kvalitu a to v tom zmysle, že mám silu slúžiť tam, kde ma Boh pošle. Vtedy už nejde o to, že napodobňujem život nejakej veľkej osobnosti, trebárs Schweitzera, ale žijem na základných princípoch, ktorými žil aj on.
Tieto slová – Všetko môžem v Kristu, ktorý má posilňuje – povedal jeden z najväčších kresťanských teológov apoštol Pavol, ktorý bol jedným z prvých kresťanských misionárov. Viete, ktoré štáty alebo mestá navštívil apoštol Pavol? (…) A prečo to robil? Prečo túžil navštíviť týchto ľudí? Prečo túžil zakladať nové cirkevné zbory? Bolo to pre to isté, prečo to robil Clarence a ďalší, o ktorých sme hovorili. Bolo to pre to isté, prečo to robil Albert Schweitzer. Bolo to preto, lebo v ich srdci horel ten plameň viery, pretože v ich srdci žil Kristus. Aj sám apoštol Pavol krásne povedal: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A to je aj úloha každého z nás, každého kresťana. Aby Ježiš Kristus žil v mojom srdci.
Ten spomínaný Albert Schweitzer cítil, že musí ísť do toho Lambaréne ešte z jedného dôvodu. A to, že Európania ľuďom v tých afrických krajinách, kolóniách, nesmierne ublížili. Aj ten štát, kde bolo mestečko Lambaréne, bola francúzska kolónia a preto tam Schweitzer šiel. A tak aspoň malou štipkou chcel týmto ľuďom pomôcť a vykompenzovať utrpenie, ktoré im európska civilizácia spôsobila.
A my sme spomínali, že niečo podobné sa stalo aj tým indiánom. Že keď tam priplávali Európania, hoci šli pod vlajkami s krížom, pod znamením kresťanstva, dokázali zdecimovať a vyhladiť celé domorodé kmene. Kresťanstvo bola pre nich len akási politická moc, akási zásterka, ale skutočne Ježiša Krista nepochopili. Oni nemali to svetlo v srdci, ale mali tam túžbu po zlate a bohatstve.
Jedna dôležitá vec ešte nakoniec. To, čo hnalo tých kresťanských misionárov ku domorodým národom, bol aj súcit. Súcit nie je to isté ako ľútosť, že niekoho ľutujeme a považujeme za chudáčika. Súcit je, že utrpenie iného človeka sa stáva našim vlastným ale je v tom viera, že ak trpiacemu podám pomocnú ruku, on má v sebe silu a potenciál sa zdvihnúť a žiť plnohodnotný život. Hovorím o tom preto, aby sme sa my sami učili súcitu. Aby sme súcitu učili naše deti, vnúčence. Aby ich srdcia dokázali byť citlivé voči tomu, keď niekto trpí. V tejto dobe, keď nielen deti, ale aj nejeden dospelý, je „nacapkaný“ na mobile, čo sme mohli vidieť aj na tábore, je to náročné, ale treba si byť vedomý toho, že je to potrebné.
Počas biblického tábora sme si zdôrazňovali a chceme sa v tom povzbudiť aj dnes, že dôležité je milovať Krista, mať ho vo svojom srdci.Ináč je to všetko len pozlátko. – Marínka v epištole krásne čítala: Ak ústami vyznávaš pána Ježiša, ale aj v srdci veríš, že Boh Krista vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Nestačí teda len povedať, som kresťan. To je veľmi málo, aj keď je to dôležité. Ale Ježiš Kristus má žiť aj v tvojom srdci. Jeho svetlo, jeho láska. A keď to tak bude, tak Boh si ťa použije presne tam, kde máš byť, kde je tvoje miesto. Amen.
Modlitba:
Ďakujeme Ti Pane Bože, že si nás aj dnes zhromaždil, že sme mohli prísť do tvojho chrámu, počúvať tvoje slovo. Ďakujeme Ti za každého jedného, ktorý sem dnes prišiel. Ďakujeme Ti aj za ten čas na biblickom tábore, že aj tam mohlo znieť tvoje slovo, za kamarátstva i zaujímavý a poučný program. Ďakujeme ti za tých, ktorí tento tábor pripravili. Prosíme Ťa daj, aby to semienko viery, ktoré bolo zasiate do našich sŕdc, prinieslo bohatú úrodu nášho kresťanského života.
Ďakujeme Ti za ľudí, ktorí niesli to svetlo viery, za misionárov, ktorí šírili a šíria tvoje slovo. Pomáhaj nám tak žiť, aby sme svoj život nepremárnili, aby sme nehľadeli len na svoje potreby, ale aj na potreby blížnych. Prosíme príď Pane Ježiši Kriste do našich sŕdc, obdaruj ich láskou a súcitom a pomôž nám žiť pravdivým životom pred Tebou i pred ľuďmi. Amen.