Text: Jakub 2, 22-27
Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. Ale kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody a vytrval nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako činiteľ skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní. Ak si niekto myslí, že slúži Bohu, a jazyk si nedrží na uzde, ale oklamáva si srdce, u takého je daromné uctievanie Boha. Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a seba zachovávať nepoškvrneného svetom.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Toto je tak typické pre epištolu apoštola Jakuba. Výzva ku konkrétnemu skutku, výzva ku pomoci svojmu blížnemu. Nech sa viera dokazuje skutkom, lebo ako Jakub hovorí vo svojej hlavnej myšlienke: Viera bez skutkov je mŕtva. Tak tento dnešný text, ktorý je jedným z textov dnešnej nedele, je akoby doplnením a prehĺbením tej témy, na ktorú sa táto nedeľa zameriava, teda modlitba. Modlitba bez konkrétneho skutku, bez toho aby sa ten duchovný zámer preniesol aj na tú fyzickú rovinu, nemá zmysel.
Táto epištola veľmi vyrušoval Luthera a priznám sa, že s niektorými vecami u apoštola Jakuba by som si dovolil polemizovať aj ja. Luthera však vyrušoval ten nesmierny dôraz na skutky, pretože všade vo svojom okolí, v celej cirkvi videl, ako sa skutky zneužívajú na obohacovanie, ako sa so skutkami v duchovnej oblasti kupčí, ako to dehonestuje skutočnú a čistú vieru, skutočný prínos Ježiša Krista pre spásu človeka. My už tento tlak, ktorý cítil Luther, v dnešnej dobe tak silno necítime, jednak iste aj preto, lebo tieto veci, tieto témy vybojovali naši predkovia, ale aj preto, lebo v dnešnej dobe to nie je, z pohľadu spoločnosti, taká zásadná téma.
No aj v dnešnej dobe môže byť pre kresťana veľkým pokušením konať skutky pomoci len preto, aby som sa zapáčil Bohu alebo ľuďom, preto lebo sa to odo mňa žiada. A tak nebadane z kresťanstva urobíme nové zákonnícke kresťanstvo. Ako to teda je. Konať tieto skutky pomoci alebo radšej nie?
A teraz vám poviem jednu veľmi dôležitú a zásadnú vec, pre niekoho možno úplne novú. Áno, skutky pomoci treba konať, ale táto pomoc má vychádzať zo srdca človeka a nie len zo zámeru mysle. Táto skutočnosť akoby na povrchu tohto textu vôbec nebola viditeľná. Ale pod jeho povrchom ide v podstate o vzťah čistý a nepoškvrnený. O vzťah ku Bohu, ku blížnemu, aj ku sebe.
Apoštol videl okolo seba ľudí, ktorí mali radi duchovné veci, ale zároveň ich nedokázali preniesť do praktického života. Prirovnal ich ku poslucháčom, ktorí síce radi počúvajú ale už neradi konajú. V starovekom gréckom svete a vlastne všade kam dosiahla helenska kultúra, teda aj v Izraeli, boli rôzne divadlá, amfiteátre, kde herci predstavovali svoje rečnícke umenie. Tam sa prihovárali ľuďom, ktorí sa prišli pozrieť, prišli sa zabaviť niektorí možno aj poučiť, ale mnohí z nich po predstavení jednoducho vstali a odišli a úplne vypustili z hlavy, čo počúvali. Vôbec neočakávali, že by to malo mať nejaký dopad na ich život.
A apoštol aby takúto situáciu priblížil a ozrejmil svojim poslucháčom, používa trochu iný obraz, obraz zrkadla, obraz človeka, ktorý sa pozerá do zrkadla a ktorého nadchol obraz, ktorý tam vidí. Ale akonáhle od toho zrkadla vstane, v tom momente zabudne na to, čo videl a venuje sa niečomu úplne inému. Akoby to pre neho vôbec nič neznamenalo.
Určite by sme si na toto mali dávať ako kresťania pozor, aby naše kresťanstvo nebolo len nedeľným alebo kostolným kresťanstvom. Aby slovo Božie nebolo len estetickým doplnkom, akousi brošňou, medzi našou ostatnou názorovou bižutériou. Aby naše kresťanstvo nebolo len o pestovaní osobnej zbožnosti ale aby malo presah aj ku našim blížnym. Avšak jedným dychom dodávam, aby to naše kresťanstvo nebolo obyčajným zákonníctvom, teda že pomáhame, pretože musíme, tak si musíme byť vedomí toho, že je dobré, je slobodnejšie, keď tá naša praktická pomoc, keď tie naše skutky viery vychádzajú zo srdca a nie len zo zámeru mysle.
Viete apoštol vyzýva, aby sme sa zahľadeli do dokonalého zákona slobody a v tomto pohľade vytrvali. A to je presne to, čo hovorím bratia sestry. Že tá pomoc má vychádzať zo srdca a tam je sloboda, pretože vy sa v srdci slobodne rozhodnete, kedy idete pomôcť, komu idete pomôcť, bez toho, aby ste niečo robili s výčitkami alebo z donútenia. Urobíte to slobodne, urobíte to s radosťou a ľahkosťou. Nemáte pri tom pocit, že vás niekto využil, alebo že ste sa obetovali a pritom niečo stratili. Že druhí sú vám niečo dlžní. Rozumiem, že to pre niekoho môže znieť ako sci-fi, ako utópia. Ale to je len dôkaz toho, ako sme všetci, kresťanov nevynímajúc, ponorení do vzťahov, ktoré sú založené na závislosti, na potrebe, na manipulácii. Naučili sme sa posudzovať, odsudzovať, hodnotiť, strkať ľudí do všelijakých mentálnych škatuliek a prestali sme vnímať ľudí akí skutočne sú. Naučili sme sa so vzťahmi handlovať. Keď mi dáš ty, dám ti aj ja, keď mi pomôžeš ty, pomôžem ti aj ja. Zabudli sme na ten prirodzený tok života, pretože sme prestali vnímať, čo je pre nás dôležité, čo je dôležité pre náš osobný príbeh, pretože žijeme životy iných ľudí a nie ten svoj. My však máme možnosť to postupne meniť.
Práve preto je potrebné naše vzťahy uzdravovať. Jedným zo spôsobov ako to meniť, je meniť samého seba. Začať vnímať samého seba a to, čo prežívam pri jednotlivých ľuďoch, áno, poviem to až tak jasne – čo pri jednotlivých ľuďoch cítim. To je úplný začiatok cesty uzdravovania seba samého. A potom nasledujú ďalšie kroky.
Môže sa však stať, že človek naozaj pomáha, je ochotný, je ústretový, mohli by sme povedať, hotový anjel. Nechcem dehonestovať úprimnú pomoc, to v žiadnom prípade, ale ak chceme byť ku sebe úprimní, môžeme aj túto oblasť preskúmať a zamyslieť sa nad motívmi nášho konania. Ako inšpirácia nám môžu pre to poslúžiť slová z knihy Zmysluplné vzťahy. Aj keď to pre niekoho môžu byť tvrdé slová, myslime na Ježišovu výzvu: Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí.
Ľudia, ktorí nemajú radi sami seba, často túto skutočnosť maskujú prehnanou starostlivosťou o svoje okolie. Prežívajú svoj život cez príbehy druhých, pretože nemajú ochotu cítiť seba a svoje témy. V hĺbke seba sami sebe pripadajú ničotné. V tomto nastavení v skutočnosti nepomáhajú, ale manipulujú. Ide im o moc, ktorou doháňajú podvedomý pocit nedostatočnosti. Túžia vo vzťahoch po-môcť (česky po-moci), to je ich vnútorná potreba, navonok prichádzajú s ponukou pomoci. Pomoci druhým, ale v skutočnosti sami sebe. Ide im pri pomáhaní predovšetkým o dojem zo seba. Tým, že nechcú hlbšie cítiť seba, tak je tento ich program podvedomý, chcú sami pred sebou aj pred druhými vytvárať iný obraz – obraz láskavé bytosti. Preto je od takejto manipulácie ťažké odchádzať, alebo ju prezrieť, pretože sa tvári ako „láska“, ako „záujem o ľudí“. K tomu, aby sme ju prezreli je potrebné začať cítiť a dať na svoje pocity.
Na vnútornej úrovni ide vlastne o životnú energiu, ktorú vďaka absencii vzťahu k sebe títo jedinci necítia. Necítia radosť a uspokojenie zo svojho života. Sú trochu ako pavúky rozťahujúce svoje ťažko rozoznateľné siete. Energiu získavajú z okolia stratégiou „po dobrom“. Vždy sa nájde niekto, kto im rád svoju energiu ponúkne výmenou za „pomoc a záujem.“
Pravda je tá, že aj ten, kto si takto nechá pomáhať, má problémy so vzťahom k sebe – neverí si. Preto mu pomoc a záujem robí tak dobre. Vo vzťahoch si týmto spôsobom zrkadlíme svoje vnútorné deficity. Máme ich tak možnosť spoznať a vyliečiť.
Keď začnete pracovať na vzťahu k sebe, môžete naraz cítiť, že ďalšie lekcie od „manipulátora láskou“ už nepotrebujete (či už je to rodič, partner, kolega atď.). Základom je ochota cítiť (vďaka nej si začnete uvedomovať pravdu o svojich vzťahoch), potom začnete vnímať svoju vlastnú silu a túžbu prirodzene si nastaviť svoje hranice. Túžbu zmeniť vzťahy, ktoré smerujete, vymotať sa z pavúčích sietí. Začať žiť sám za seba. Prestať druhej dotovať energiou, alebo ju pre seba vyžadovať. To je základ životnej radosti. Myslím, že sú to vzácne slová.
Milí priatelia, bratia a sestry, nečítam vám tieto riadky a túto kázeň ako suverén, ktorý už nepotrebuje na ničom pracovať. Skôr ich čítam ako váš spolupútnik, ktorého fascinuje vnútorný svet, ktorým sa prepájame s Bohom. Ktorý si uvedomuje, že toto prepojenie nikdy nebude fungovať, ak si budeme čokoľvek vo vzťahu ku sebe i blížnym nahovárať (česky nalhávat). Preto je tak veľmi dôležité byť úprimným ku sebe a vnímať svoje srdce. Potom, nepochybujem o tom, budeme našim blížnym slúžiť s radosťou a láskou a zároveň žiť naplnený život i naplnené vzťahy. Nech nás všetkých na tejto ceste sprevádza Božia láska. Amen.
Piesne: 387, 483, 286, A: 52