Text: Ján 18, 12-13.16
Od tej chvíle snažil sa Ho Pilát prepustiť, ale Židia kričali a volali: Keď toho prepustíš, nie si priateľ cisárov, lebo každý, kto sa vydáva za kráľa, protiví sa cisárovi. Keď teda Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša, posadil sa na súdnu stolicu na mieste, ktoré sa volalo Litostrotos, po hebrejsky Gabbata.Nato im Ho teda vydal, aby Ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Trošku sme dnešným textom predbehli pašiové udalosti, tento text už dýcha atmosférou Veľkého piatku. Nad Pánom Ježišom je už vyrieknutý ortieľ a nastupuje cestu ku Golgote. V našich úvahách však predsa len nepôjdeme až tak ďaleko. Pred tým, ako Pána Ježiša ukrižovali, prebiehal s ním ešte proces. Síce zmätočný, lebo nikto zo zodpovedných poriadne nevedel, čo s takouto situáciou robiť, no predsa jednoznačne smerujúci ku jednej jedinej veci, ukrižovaniu Pána Ježiša. Nechcel o tom však rozhodnúť ani Pilát, ani Herodes, len židovskí predstavitelia v tom, čo sa má diať, mali celkom jasno.
Náš text však hovorí predovšetkým o postoji Piláta. Zdá sa, že na začiatku s Pánom Ježišom dokonca sympatizoval a snažil sa Ho oslobodiť. Tlak židov však bol taký veľký, že by Pilát riskoval vzburu medzi ľuďmi. A tak ho napokon zlomili, keď mu pripomenuli, čí chlieb je: Keď toho prepustíš, nie si priateľ cisárov, lebo každý, kto sa vydáva za kráľa, protiví sa cisárovi. Jeden argument a Pilát bol vyriešený. To je to nebezpečenstvo a problém podobných funkcií, síce sa ich reprezentanti tvária nestranne a objektívne, ale predsa je len stále za nimi niekto, kto im ku tej funkcii dopomohol. A tak Pilát vykonal to, čo prospelo aj jemu a čo cirkev neskôr zhrnula do štyroch slov – trpel pod Pontským Pilátom.
Milí bratia a sestry, za týmto vonkajším príbehom, za týmito vonkajšími kulisami však vidíme jeden dôležitý postoj, Pilátov postoj, o ktorom s vami dnes chcem premýšľať. A čím viac som nad ním premýšľal ja, tým viac som si uvedomoval ako on je prepojený s každou oblasťou nášho života. Zahŕňa rodinné vzťahy, zahŕňa pracovný život a aj oblasť viery. Hovorím o túžbe zapáčiť sa.
Nemyslím samozrejme na fyzickú krásu, ale hovorím o túžbe zapáčiť sa iným ľuďom. O túžbe, ktorá však nepoháňa človeka vpred, ale naopak, ktorá ho uvrhuje do stagnácie.
U Piláta, túžba zapáčiť sa cisárovi a židom, pramenila zo strachu o stratu miesta a spoločenského statusu. My nemusíme prežívať a zvyčajne ani neprežívame tak vypäté situácie, ako to bolo v prípade Piláta. A predsa tá túžba zapáčiť sa, v mnohorakých podobách a mnohorakým ľuďom, sprevádza každého z nás. Či sa to deje v rámci rodiny, v rámci pracoviska, v rámci priateľských vzťahov, alebo v rámci biznisu.
Ale prečo sa to deje? Čo je toho prameňom? Prečo sa človek tak vďačne nechá polapiť touto túžbou? Keď ju demaskujeme, keď ju odkryjeme, vidíme, že je za ňou strach. Strach, že ak sa druhému nezapáčim, tak ho stratím. Ak sa druhému nezapáčim, stratím prácu. Ak nezapáčim skupine ľudí, riskujem spoločenskú, sociálnu izoláciu. Ak sa nezapáčim zákazníkom, stratím ich. Vlastne, aby som nestratil nič z toho, čo som doteraz dosiahol a čo ma určuje ako osobnosť, konkrétneho človeka, podľa čoho ma ostatní poznajú a hodnotia, musím robiť všetko preto, aby som sa zapáčil.
Kde však pramení tento strach? Kedy ho človek po prvý krát zažíva? Kedy sa po prvý krát začína správať tak, aby sa tým druhým zapáčil? No predsa v detstve. Keď je dieťa ešte malé, keď nasáva plnými dúškami každé emóciu, priam každú vibráciu, ktorá sa okolo neho mihne. Keď si začína uvedomovať, že je aj svet mimo neho. Že nie je ono stredobodom vesmíru. A to prináša veľkú neistotu. A vtedy najviac dieťa potrebuje láskavé rodičovské objatie. Práve vtedy potrebuje vedieť, že je milované. Avšak ak vtedy prichádza rodič ako autorita, ktorá nechápe a nerozumie tým jemným spojeniam v detskej duši, tak dokáže tieto spojenia sa samým sebou, s najhlbšou podstatou toho dieťaťa, celkom spretrhať. A čo má potom to dieťa robiť. Ak mu rodič neukáže, ako opäť vstúpiť do tej jednoty so samým sebou, ako byť – konzistentný – tak dieťa to samo nevie. Resp. ono to vie, ale ak sú tie jemné spojenia pravidelne pretŕhané, tak skôr či neskôr rezignuje. A neviem, či ste postretli bratia a sestry, ale ja nehovorím o vašich deťoch, o vašich vnúčatách, hovorím o vás. Hovorím to preto, aby ste si vy uvedomili v sebe tieto spretŕhané väzby. Aby ste si vy spomenuli na tie situácie, kedy z nevedomosti, vás vaši rodičia takto vytrhli z jednoty so samým sebou, kedy spretŕhali tie jemné spojenia vo vašej duši. – Možno s tým nie každý súhlasí. Možno nejeden človek si povie – „Aké jemné spojenia v mojej duši? Otec mi dal dve vzduchom chladené a bol som vyriešený.“ Proti gustu žiaden dišputát. Ale môže to byť, že takáto „otvorená“ komunikácia môže niekedy bolieť menej, ako niekoľko dňová dusná atmosféra. Ale tu je dôležité uvedomiť si to spojenie – keď ma ovláda strach, nie som slobodný. Ak ma ovládol strach v detstve a odpojil ma od lásky – lebo to sa deje, keď sa bojíme – bude ma, hoc rafinovane, ovládať aj v dospelosti. A to aj spôsobom, že sa budeme chcieť zapáčiť druhým.
Čo teda s tým? Viete, strach sa neprekonáva tým, že navonok zahrám, že sa nebojím. Strach sa ani neprekonáva. Strach jednoducho prijímame ako hosťa, ktorý nám prišiel povedať dôležitú správu. A ako každého vzácneho hosťa ho vítame s láskou a venujeme sa mu s láskou. A takto ho postupne premeníme. Netreba sa ho báť. Lebo viete, kto je najväčší bojko? Strach sám.
Dnes sme teda odrazili na hlbinu, aby sme pochopili, kde je koreň túžby zapáčiť sa druhým. Ja viem, že dnes to bolo také trošku psychologizujúce. Ale nebolo to užitočné?
A tak na záver chcem od vás niekoľko vecí.
Chcem, aby ste boli ku sebe úprimní. Jednoducho, aby ste sa nebáli byť ku sebe pravdiví.
Potom chcem, aby ste si uvedomili, kde, pri ktorých ľuďoch alebo situáciách máte tendenciu zapáčiť sa druhým. Jednoducho nechajte sa viesť prvou myšlienkou, ktorá vám napadne. Zvyčajne tá je tá pravá.
A keď toto máte, tak si uvedomte, čo môžete stratiť, keby ste s tým prestali.
A tu ste našli ten svoj strach. Máte ho.
Len teraz už ho nechcite ani vytesniť, ani potlačiť, ani sa ho zbaviť. Privítajte ho ako dobrého priateľa, s tou najhlbšou láskou, počúvajte ho, možno vám prináša dôležitú správu. Možno vám chce povedať, komu vlastne máte odpustiť, aby ste sa opäť mohli vrátiť do svojho srdca. Aby sa vám už nikdy nemuseli opakovať situácie, v ktorých sa túžite zapáčiť druhým. Ale aby vy sami žiarili láskou, ktorá bude požehnaním pre vás i pre každého s kým sa na ceste života stretnete. Amen.
Modlitba:
Ďakujem Ti Pane Ježiši, za dar Tvojho slova, ktoré ma činí slobodným. Ďakujem Ti, že moja duša sa môže kúpať v mori tvojej lásky.
Odpusť mi prosím moje zlyhania a pomôž, aby som si ich odpustil aj ja sám.
Pomôž mi, aby som kráčal po ceste autentického, pravdivého života.
Pomôž mi prosím mať odvahu stretnúť sa so svojimi strachmi.
A napokon Ťa prosím, aby v prijatí a v láske boli premenená na hlboké poznanie.
Vďaku, hlbokú vďaka Ti za toto všetko vzdávam. Amen.