Text: 1. Petra 4, 7-11
Koniec všetkého je blízko. Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby. A nadovšetko, verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. Buďte navzájom pohostinní bez reptania. Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal. Keď niekto hovorí, nech hovorí ako reč Božiu; keď niekto posluhuje, nech to robí ako z moci od Boha, aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista; On má slávu a moc naveky vekov. Amen.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Pre niekoho súčasné udalosti vo svete môžu znamenať, že práve teraz nastáva tá doba, kedy Koniec všetkého je blízko. Ako sme to čítali aj v našom biblickom texte. Starý život sa rúca, vzrastá neistota, pretože vízia nového života a nových istôt je rôznym spôsobom podmienená. Budúcnosť je oveľa ťažšie namodelovať, nastaviť, než tomu bolo doteraz.
Na jednej strane sa zdá, že život sa pomaly vracia do starých koľají, na druhej strane cítime, že je tu totálne nová situácia. Máme tu síce olympijské hry, ale sú temer bez divákov, máme tu spoločenské podujatia, ale zarúškované, dokonca tu máme návštevu pápeža, ale… Všetko je to akosi podmienené. Áno, ten viditeľný život akoby sa dostával za určitých podmienok do normálu, na druhej strane vnímame, že je to tak zásadná zmena, ktorá môže indikovať, naznačovať niečo veľké. Na niečo podobné upozorňoval aj Pán Ježiš: Lebo ako bolo za dní Nóacha, tak bude pri príchode Syna človeka; ako totiž v dňoch pred potopou jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Nóach vošiel do korábu, a nič nespozorovali, až prišla potopa a zmietla všetkých: tak bude aj pri príchode Syna človeka. Aj tu sa zdalo, že všetko funguje tak ako by malo a predsa ľudia niečo podstatné prehliadli…
Nech už je to akokoľvek bratia a sestry, či je koniec blízky alebo ďaleký, pravdou je, že každý by sme mali žiť tak, ako keby toto mal byť náš posledný deň. Mali by sme si uvedomiť, čo je pre nás to podstatné, to dôležité. Čo by nám bolo ľúto, čo by nás mrzelo, keby sme z tohto sveta odišli a neurobili to. V tomto duchu by sme sa mali pozerať aj na to zvolanie apoštola Petra Koniec všetkého je blízko.
Silu týchto slov si však uvedomíme, keď pochopíme situáciu ľudí, ktorým to písal. Boli to prví kresťania, ktorí pre vieru v Ježiša Krista čelili prenasledovaniu a možnej smrti. Vedomie, že toto všetko sa čoskoro skončí a že ich čaká stretnutie s Ježišom Kristom, bolo pre nich nesmiernym povzbudením.
V súvise s témou konca, najmä toho osobného, s témou vlastnej smrti, sa v človeku vynárajú mnohé strachy – strach z utrpenia, strach z toho ako z tejto zeme odídeme a možno pre niekoho aj strach z toho ako bude vyzerať môj život po smrti. Prijať túto skutočnosť je záležitosťou naozaj hlbokého postoja k životu a nedá sa vybaviť niekoľkými slovami v kázni. Je to niečo ku čomu sa človek prepracováva počas celého života. Poznáme latinské Memento Mori – pamätaj na smrť. Znamená to – pripravuj sa na smrť, pripravuj sa na to, že tu raz všetko opustíš, že sa spretrhajú väzby, ktoré tu teraz máš. A to nie len tie, ktoré máš zaznačené na papieri notárom, ale aj väzby mentálne, teda to čo myslíš a aj väzby rodinné, teda s tými, s kým si previazaný najhlbším putom. A na toto sa všetko pripraviť je teda naozaj výzva.
Ale ak dôsledne čítať tento text, tak musíme vidieť aj jeho ďalšiu časť, ktorá je už viac zameraná na život ako na smrť. Ak je koniec všetkého blízko, tak robte práve to, o čom hovorí apoštol Peter v ďalšom odseku. Sú tam úžasné rady, ktoré máme nasledovať, o ktorých máme rozjímať a podľa ktorých máme aj konať.
Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby. Práve v časoch vypätých emócií a rôznych vnútorných spoločenských turbulencií je rozvaha tým pravým, čo človek a spoločnosť potrebuje. Ale ťažko byť rozvážny, keď sme v prúde udalostí, keď nedokážeme z nich vystúpiť, vidieť ich z odstupu, keď si nedokážeme nájsť to tiché miesto, aby sme buď vysielali prosby k Bohu, alebo len tak boli ponorení v tej Božej prítomnosti. Pretože práve vtedy dokážeme vyjsť do sveta a povedať to rozvážne slovo. – Preto je dôležité pravidelne vstupovať do posvätného priestoru modlitby. Nie kvôli náboženskej povinnosti, ale kvôli vzťahu s Bohom. Aby sme tú Božiu prítomnosť, ktorú prežijeme pri modlitbe mohli preniesť aj do sveta.
Tým druhým odporúčaním je Milujte sa vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. Áno, toto je veľká pravda. Aj keď zostať v láske môže vyzerať neraz ako slabosť, je to tá najväčšia sila. Pretože silou môžeme človeka donútiť aby urobil to čo chceme, ako skutočnou, nezištnou láskou ho meníme.
Predstavte si dvoch ľudí, z ktorých každý ma iný názor a ktorí sa nechajú niesť svojimi emóciami a len reagujú na toho druhého. Každý chce presadiť svoju pravdu. Zvyčajne sa to skončí tvrdým konfliktom. Keď však dokážeme vnímať toho druhého človeka srdcom, keď dokážeme namiesto obranného postoja zostať v láske, tak dokážeme takúto situáciu zastaviť už v zárodku. – A niekedy stačí len ticho stáť, počúvať a vnímať, čo človek cíti a tak tomu druhému pomôcť uvedomiť si samého seba. Pretože vo chvíli, keď ten druhý sa s vami chce hádať, tak je ne-seba-vedomý. Teda v tej chvíli je akoby vypnutý, ide na autopilota. A práve naša láska mu môže pomôcť, aby sa stal seba-vedomým, teda aby sa vrátil ku uvedomeniu si toho, čo robí, hovorí i cíti. Takto láska nielen prikryje množstvo hriechov ale pomôže človeku vrátiť sa ku sebe samému.
Keď je Božia láska základom pre ľudské vzťahy, pre spoločenstvo veriacich, ona sa odzrkadlí aj v každodennom živote, v praktickej službe. Kresťan nemyslí a nerozvíja len svoj vzťah s Pánom Bohom, ale rovnako slúži aj svojim blížnym. Preto apoštol vyzýva ku pohostinnosti. Napriek určitým problémom, ktoré boli v prvotnej cirkvi (1K 11, 18-22), kresťania sa schádzali ku spoločnému stolovaniu i bratsko-sesterskému spoločenstvu.
Tá ďalšia zmienka – Buďte navzájom pohostinní bez reptania – nám však prezrádza aj niečo konkrétne zo života kresťanov prvých troch storočí. Kresťania neraz cestovali z mesta do mesta bez toho, aby tam niekoho poznali. Alebo ak aj mali nejakých pohanských priateľov, bolo problematické zostávať v ich dome, pretože mohli byť prenasledovaní aj oni. Hostince tiež neboli pre kresťanov veľmi vhodným miestom na prebývanie. Preto bolo pre nich nesmiernou pomocou, keď vedeli, že môžu nájsť útočisko v dome nejakého kresťana. Zároveň aj pre samotnú rodinu bola takáto návšteva radostnou udalosťou, najmä ak pocestný prinášal so sebou list niektorého s apoštolov. Mohlo sa stať, že takéto návštevy prichádzali veľmi často, preto apoštol dodáva Buďte navzájom pohostinní – a to bez reptania. Aj apoštol Pavol v tomto duchu povzbudzuje v Liste židom: Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo ňou niektorí – nevedomky – pohostili už anjelov.
Slová, ktoré na začiatku človekom môžu otriasť, ktoré ho môžu prestrašiť, na konci nášho biblického textu dostávajú nové kontúry. Nech sa vo všetkom, čo konáme oslavuje Pán Ježiš Kristus, lebo On má slávu a moc. Aj keď jednotlivé oblasti nášho života sa rúcajú, ba aj keby sa zrútil celý svet, Pán Ježiš Kristus je Ten, ktorý má vo všetkom, aj v dejinách tohto sveta posledné slovo.
Skúsme na záver hypoteticky premýšľať, keby toto mal byť posledný deň nášho života, čo by sme považovali za to najpodstatnejšie? Čo by nám na tom druhom svete bolo ľúto, že sme neurobili? Skúsme práve dnešný deň venovať tomuto malému osobnému experimentu a skúsme sa pri tom inšpirovať aj dnešným biblickým textom. Amen.
Pre niekoho súčasné udalosti vo svete môžu znamenať, že práve teraz nastáva tá doba, kedy Koniec všetkého je blízko. Ako sme to čítali aj v našom biblickom texte. Starý život sa rúca, vzrastá neistota, pretože vízia nového života a nových istôt je rôznym spôsobom podmienená. Budúcnosť je oveľa ťažšie namodelovať, nastaviť, než tomu bolo doteraz.
Na jednej strane sa zdá, že život sa pomaly vracia do starých koľají, na druhej strane cítime, že je tu totálne nová situácia. Máme tu síce olympijské hry, ale sú temer bez divákov, máme tu spoločenské podujatia, ale zarúškované, dokonca tu máme návštevu pápeža, ale… Všetko je to akosi podmienené. Áno, ten viditeľný život akoby sa dostával za určitých podmienok do normálu, na druhej strane vnímame, že je to tak zásadná zmena, ktorá môže indikovať, naznačovať niečo veľké. Na niečo podobné upozorňoval aj Pán Ježiš: Lebo ako bolo za dní Nóacha, tak bude pri príchode Syna človeka; ako totiž v dňoch pred potopou jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Nóach vošiel do korábu, a nič nespozorovali, až prišla potopa a zmietla všetkých: tak bude aj pri príchode Syna človeka. Aj tu sa zdalo, že všetko funguje tak ako by malo a predsa ľudia niečo podstatné prehliadli…
Nech už je to akokoľvek bratia a sestry, či je koniec blízky alebo ďaleký, pravdou je, že každý by sme mali žiť tak, ako keby toto mal byť náš posledný deň. Mali by sme si uvedomiť, čo je pre nás to podstatné, to dôležité. Čo by nám bolo ľúto, čo by nás mrzelo, keby sme z tohto sveta odišli a neurobili to. V tomto duchu by sme sa mali pozerať aj na to zvolanie apoštola Petra Koniec všetkého je blízko.
Silu týchto slov si však uvedomíme, keď pochopíme situáciu ľudí, ktorým to písal. Boli to prví kresťania, ktorí pre vieru v Ježiša Krista čelili prenasledovaniu a možnej smrti. Vedomie, že toto všetko sa čoskoro skončí a že ich čaká stretnutie s Ježišom Kristom, bolo pre nich nesmiernym povzbudením.
V súvise s témou konca, najmä toho osobného, s témou vlastnej smrti, sa v človeku vynárajú mnohé strachy – strach z utrpenia, strach z toho ako z tejto zeme odídeme a možno pre niekoho aj strach z toho ako bude vyzerať môj život po smrti. Prijať túto skutočnosť je záležitosťou naozaj hlbokého postoja k životu a nedá sa vybaviť niekoľkými slovami v kázni. Je to niečo ku čomu sa človek prepracováva počas celého života. Poznáme latinské Memento Mori – pamätaj na smrť. Znamená to – pripravuj sa na smrť, pripravuj sa na to, že tu raz všetko opustíš, že sa spretrhajú väzby, ktoré tu teraz máš. A to nie len tie, ktoré máš zaznačené na papieri notárom, ale aj väzby mentálne, teda to čo myslíš a aj väzby rodinné, teda s tými, s kým si previazaný najhlbším putom. A na toto sa všetko pripraviť je teda naozaj výzva.
Ale ak dôsledne čítať tento text, tak musíme vidieť aj jeho ďalšiu časť, ktorá je už viac zameraná na život ako na smrť. Ak je koniec všetkého blízko, tak robte práve to, o čom hovorí apoštol Peter v ďalšom odseku. Sú tam úžasné rady, ktoré máme nasledovať, o ktorých máme rozjímať a podľa ktorých máme aj konať.
Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby. Práve v časoch vypätých emócií a rôznych vnútorných spoločenských turbulencií je rozvaha tým pravým, čo človek a spoločnosť potrebuje. Ale ťažko byť rozvážny, keď sme v prúde udalostí, keď nedokážeme z nich vystúpiť, vidieť ich z odstupu, keď si nedokážeme nájsť to tiché miesto, aby sme buď vysielali prosby k Bohu, alebo len tak boli ponorení v tej Božej prítomnosti. Pretože práve vtedy dokážeme vyjsť do sveta a povedať to rozvážne slovo. – Preto je dôležité pravidelne vstupovať do posvätného priestoru modlitby. Nie kvôli náboženskej povinnosti, ale kvôli vzťahu s Bohom. Aby sme tú Božiu prítomnosť, ktorú prežijeme pri modlitbe mohli preniesť aj do sveta.
Tým druhým odporúčaním je Milujte sa vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. Áno, toto je veľká pravda. Aj keď zostať v láske môže vyzerať neraz ako slabosť, je to tá najväčšia sila. Pretože silou môžeme človeka donútiť aby urobil to čo chceme, ako skutočnou, nezištnou láskou ho meníme.
Predstavte si dvoch ľudí, z ktorých každý ma iný názor a ktorí sa nechajú niesť svojimi emóciami a len reagujú na toho druhého. Každý chce presadiť svoju pravdu. Zvyčajne sa to skončí tvrdým konfliktom. Keď však dokážeme vnímať toho druhého človeka srdcom, keď dokážeme namiesto obranného postoja zostať v láske, tak dokážeme takúto situáciu zastaviť už v zárodku. – A niekedy stačí len ticho stáť, počúvať a vnímať, čo človek cíti a tak tomu druhému pomôcť uvedomiť si samého seba. Pretože vo chvíli, keď ten druhý sa s vami chce hádať, tak je ne-seba-vedomý. Teda v tej chvíli je akoby vypnutý, ide na autopilota. A práve naša láska mu môže pomôcť, aby sa stal seba-vedomým, teda aby sa vrátil ku uvedomeniu si toho, čo robí, hovorí i cíti. Takto láska nielen prikryje množstvo hriechov ale pomôže človeku vrátiť sa ku sebe samému.
Keď je Božia láska základom pre ľudské vzťahy, pre spoločenstvo veriacich, ona sa odzrkadlí aj v každodennom živote, v praktickej službe. Kresťan nemyslí a nerozvíja len svoj vzťah s Pánom Bohom, ale rovnako slúži aj svojim blížnym. Preto apoštol vyzýva ku pohostinnosti. Napriek určitým problémom, ktoré boli v prvotnej cirkvi (1K 11, 18-22), kresťania sa schádzali ku spoločnému stolovaniu i bratsko-sesterskému spoločenstvu.
Tá ďalšia zmienka – Buďte navzájom pohostinní bez reptania – nám však prezrádza aj niečo konkrétne zo života kresťanov prvých troch storočí. Kresťania neraz cestovali z mesta do mesta bez toho, aby tam niekoho poznali. Alebo ak aj mali nejakých pohanských priateľov, bolo problematické zostávať v ich dome, pretože mohli byť prenasledovaní aj oni. Hostince tiež neboli pre kresťanov veľmi vhodným miestom na prebývanie. Preto bolo pre nich nesmiernou pomocou, keď vedeli, že môžu nájsť útočisko v dome nejakého kresťana. Zároveň aj pre samotnú rodinu bola takáto návšteva radostnou udalosťou, najmä ak pocestný prinášal so sebou list niektorého s apoštolov. Mohlo sa stať, že takéto návštevy prichádzali veľmi často, preto apoštol dodáva Buďte navzájom pohostinní – a to bez reptania. Aj apoštol Pavol v tomto duchu povzbudzuje v Liste židom: Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo ňou niektorí – nevedomky – pohostili už anjelov.
Slová, ktoré na začiatku človekom môžu otriasť, ktoré ho môžu prestrašiť, na konci nášho biblického textu dostávajú nové kontúry. Nech sa vo všetkom, čo konáme oslavuje Pán Ježiš Kristus, lebo On má slávu a moc. Aj keď jednotlivé oblasti nášho života sa rúcajú, ba aj keby sa zrútil celý svet, Pán Ježiš Kristus je Ten, ktorý má vo všetkom, aj v dejinách tohto sveta posledné slovo.
Skúsme na záver hypoteticky premýšľať, keby toto mal byť posledný deň nášho života, čo by sme považovali za to najpodstatnejšie? Čo by nám na tom druhom svete bolo ľúto, že sme neurobili? Skúsme práve dnešný deň venovať tomuto malému osobnému experimentu a skúsme sa pri tom inšpirovať aj dnešným biblickým textom. Amen.
Modlitba:
Nech je oslávené tvoje meno Pane Ježiši Kriste teraz i na veky vekov. Ďakujeme, že si svoje dielo vo svojom vzkriesení dokonal, ďakujeme, že si svojim učeníkom, a tak aj nám, pred svojim vstúpením ku svojmu Otcovi zasľúbil, že nás neopustíš, ale pošleš Ducha Radcu a že opäť prídeš a poberieš nás k sebe. Tak sa nikto z tých, ktorí veria v Teba nemusí báť tých slov koniec všetkého je blízko. Pomôž aj nám s radostným očakávaním pozerať na túto udalosť, pretože znamená stretnutie s Tebou, Pánom, ktorý má slávu a moc. Pomáhaj nám prosíme napĺňať tvoje prikázanie lásky. Pomáhaj nám napĺňať naše vzťahy odpustením, vzájomnou dôverou a úctou. Amen.
Piesne: 393, 346, 200, 549, A: 58