Text: Matúš 24, 35
Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Keď sme pred niekoľkými rokmi boli so spevokolom Efata v tom novom benediktínskom kláštore v Sampore, nespievalo sa nám tam celkom jednoducho. Totiž spievali sme vianočné piesne, a niektoré z nich boli aj celkom rýchle. No kaplnka, v ktorej sme spievali, bola prispôsobená na gregoriánske chorály, ktoré spievajú mnísi a ktoré krásne znejú práve s ozvenou. A tí bratia, ktorí tam pôsobia nám prezradili, že kaplnka je postavená tak, že ozvena tam znie 8 sekúnd. Viete si to predstaviť? Poviete slovo a ešte vo 8 sekunde je jeho zvuk počuteľný. (Ukážka) Človek obdivuje um a kumšt tých, ktorí túto kaplnku navrhli a postavili.
Sme fascinovaní ôsmimi sekundami, počas ktorých sa priestorom nesie zvuk. A právom. Lebo je to niečo jedinečné. Ale Pán Ježiš hovorí, že jeho slová nepominú nikdy. Ich rezonancia nikdy neskončí. Skôr skončí nebo a zem, ako Kristove slová.
A práve koniec občianskeho roka by mal každého, veriaceho, či neveriaceho, upomínať na to, že tak ako sa končí tento rok, tak raz skončí všetko. Tak ako sa končí tento rok, tak sa raz pominie všetko, čo okolo seba vidíme. Je v poriadku, že to teraz užívame, že veci tejto časnosti tešia naše srdce. My sme sem na túto zem vstúpili, aby sme ochutnávali z darov tejto časnosti. Ako keď prídeme na ochutnávku vyberaných jedál a z každého si trochu zobneme. Ale vieme, že príde chvíľa, kedy budeme musieť z tej hostiny odísť. A podobne príde chvíľa, kedy budeme musieť z tejto časnosti odísť a zanechať tu všetko. Preto je dobré si to „zanechávanie“ cvičiť už na „nečisto“, práve v tento posledný deň roka.
Pochopiť a prepustiť, čo mi už neslúži, čo nerezonuje s mojimi presvedčeniami, ideálmi, uvedomiť si, čo ma ťahá dole. Takpovediac vyčistiť si stôl, aby sme mohli ten nový rok začať so srdcom slobodnejším a čistým. S predsavzatiami, ktoré náš život posúvajú do väčšej radosti a plnosti života, bližšie ku Bohu i službe Jemu a ľuďom. Jednoducho vnímajme, že uzatváranie toho starého roku je predobrazom uzatvorenia nášho pozemského života. A raz príde čas, kedy celé ľudstvo bude uzatvárať svoju existenciu na planéte Zem. Kedy to bude, to nik nevie, vie to len náš Otec, ktorý je v nebesiach. Avšak práve sem smerujú tie slová Nebo a zem sa pominú. A kde by sme chceli vtedy byť bratia a sestry? Na ako mieste? Čo by sme chceli vtedy prežívať. Božiu prítomnosť alebo ničotu?
Nebo a zem, tieto slová máme napísané už na začiatku Biblie, keď sa hovorí o stvorení tohto sveta. Tam stvoril Boh nebo a zem. Stvoril celý vesmír, či vesmíry. A Pán Ježiš hovorí, že raz sa to všetko zrúti. Že celé nebo a zem sa pominú. Človek si to ani nevie predstaviť, ako by sa mohol pominúť tak obrovský priestor. No predstavte si, že súčasná veda o tom tiež uvažuje. Súčasní vedci hovoria o tzv. pulzujúcom alebo oscilujúcom vesmíre. Podľa tejto ich teórie – jednoducho povedané – ako sa vesmír od veľkého tresku rozťahuje, tak keď dosiahne svoje maximum, začne sa opäť sťahovať do jedného bodu. A takto pulzuje, v obrovských časových intervaloch. Podobá sa tak srdcu človeka, ktoré podobne v intervaloch sekundových sa rozťahuje i sťahuje.
Zaujímavo však hovorí apoštol Ján vo svojej knihe Zjavenia Jána. Akoby nám dával ešte inú možnosť, ako hľadieť na tie slová, že nebo a zem sa pominú. On totiž píše, že videl nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli. A videl sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupovať z neba od Boha. Podľa týchto slov, to nové nebo a nová zem, i nový Jeruzalem, akoby boli už pripravené v určitých jemnejších úrovniach bytia, ktoré sa objavia po tom, čo sa pominie staré nebo a stará zem. Akoby boli určitými nebeskými predobrazmi, archetypmi, ku ktorým sa ľudstvo v tých posledných dňoch vráti. S tým akoby korešpondovali aj slová o uchvátení, ktoré napísal apoštol Pavol: potom my, ktorí zostaneme nažive, budeme (spolu s nimi) uchvátení v oblakoch do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme stále s Pánom.
Práve preto Písmo veľmi urgentne vyzýva, aby v tých posledných dňoch naše srdcia neboli obťažené obžerstvom a opilstvom a starosťami o živobytie, a znenazdania prikvačil by nás ten deň ako osídlo, lebo príde na všetkých, ktorí bývajú na celej zemi. Teda človek by sa mal oslobodiť od toho, čo ho odtŕha od jeho duchovnej podstaty, od Boha. Aby ho ten deň nezaskočil. Aby bol pripravený naskočiť na ten rozbehnutý vlak. Lebo ten deň sa bude týkať každého jedného. – Všimnite si, bratia a sestry, ako sa v týchto dňoch, v tomto čase stupňuje tlak na ľudí, aby boli „prikvačení“ starosťami o živobytie. Aby museli riešiť základné životné potreby. Aby nemohli žiť v kľude a pokoji, ale byť v neustálom strachu, obavách a starostiach. A keď to vnímate, pýtate sa, či to je naozaj len „práca“ politikov a ich rozhodnutia alebo je za tým duchovná mocnosť, ktorá odvádza ľudí od toho podstatného, od zamerania sa na Boha. – Preto keď dnes uvažujeme na konci roka o slovách nebo a zem sa pominú, mali by sme tak veriť a tak žiť, aby náš život smeroval ku tomu novému nebu a novej zemi. Ku tomu, čo zostáva večné.
A Kristus hovorí aj o svojich slovách, že sa nikdy nepominú. Ich rezonancia trvá, až kým sa nenaplní to, čo Kristus zasľúbil. Vidíme na Jeho živote, že sa naplnilo, čo hovoril o svojom ukrižovaní, že sa naplnilo, čo hovoril o svojom vzkriesení i o zoslaní Ducha Svätého. A rovnako sa naplní aj to, čo hovoril o svojom druhom príchode. Nebo a zem, univerzum, stvorenie, nevyžaruje takú dôveryhodnosť, ako Kristovo slovo. Čo Kristus vyslovil, to sa aj naplnilo. Či sa to týkalo Jeho života, či sveta alebo človeka. Preto slová zasľúbenia, že jeho slová sa nikdy nepominú sú nádejou nám všetkým.
Milí bratia a sestry, počas tohto roka ste v tomto chráme počuli viacero kázní s tematikou druhého príchodu Pána Ježiša Krista i posledných dní. Dnes sme podobný text počuli preto, lebo bol vylosovaný, ako každý rok, na zborovom konvente. Akoby už vtedy, pred tým temer rokom, Pán Boh smeroval naše vnímanie práve týmto smerom. Akoby sme sa počas toho uplynulého roka mali viac ako pominulé roky sústrediť na Božiu prítomnosť v našich životoch. Akoby nás ten vylosovaný text chcel upozorniť, že čas milosti sa kráti. – Preto teraz na konci tohto občianskeho roka, pri pomyselnom míľniku času, obráťme sa do seba, do svojho srdca a urobme si revíziu svojho života. Premýšľajme, čo nás v tom minulom roku od Pána Boha vzďaľovalo a čo naopak nás ku Nemu viedlo bližšie. Či sa nám darilo byť láskavejšími, pomoc dávajúcimi, srdečnejšími, pravdivejšími, autentickejšími. S čím sa túžim na konci roka rozlúčiť a čo v ňom chcem zanechať, aby do toho nového roku to už so mnou nešlo. Uvedomiť si, komu som vďačný, komu chcem poďakovať, kto bol pre mňa dôležitým človekom, ktorí ľudia. A tiež si uvedomiť, v čom som vo svojom živote videl to Božie požehnanie, Božiu pomoc. A robiť to tak, akoby to malo byť posledný krát v tejto časnosti. Lebo raz príde deň, kedy sa nebo a zem pominú. No o tom dni a o hodine nevie nikto, ani nebeskí anjeli, ani Syn, ale jedine Otec. Nech nás teda do toho času sprevádza milosť Božia i Kristovo slovo, ktoré trvá naveky. Amen.
Modlitba:
Svätý, nepremenný, večný, láskavý nebeský Otče! V posledný večer odchádzajúceho roka skláňame sa pred Tebou, uvedomujúc si, že Tvoja ruka nás viedla, Tvoja láska sprevádzala, Tvoja milosť chránila v minulých dňoch. Cítime vďačnosť za túto chvíľu, keď myslíme na pominuteľnosť časného života. Aj nám si vymeral dni a roky v tomto čase a každá chvíľa môže byť aj pre nás poslednou. Ďakujeme Ti srdečne, že si nás v míňajúcom sa roku chránil a požehnával. Tvoje slovo nám ukazovalo cestu, po ktorej máme kráčať. Ty však vieš, ako sme sa často od nej odklonili, ako sme Tvoju dobrotu a lásku nechápali. Prosíme Ťa, odpusť nám naše slabosti, hriechy, nedostatky pre Ježiša Krista, nášho Spasiteľa. Daj nám ducha pokory, aby sme poznali Tvoje napomenutia, ale aj ducha nádeje, aby sme sa tešili z Tvojich dobrodení. Daj šťastne zakončiť starý rok a s Tvojím požehnaním začať rok nový. Učiň tak pre svoju lásku a milosť, požehnanú na veky. Amen.