Text: Matúš 2, 1-12
Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, ajhľa, mudrci od východu prišli do Jeruzalema a pýtali sa: Kde je ten narodený kráľ židovský? Videli sme totiž Jeho hviezdu na východe a prišli sme sa Mu pokloniť. Keď to počul kráľ Herodes, predesil sa a s ním celý Jeruzalem. Zhromaždil všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vypytoval sa ich, kde sa má narodiť Mesiáš. Odpovedali mu: v judskom Betleheme, lebo tak píše prorok: A ty, Betlehem, judská zem, nijako nie si najmenší medzi vývodiacimi mestami judskými, lebo z teba vyjde vodca, ktorý bude pásť môj ľud izraelský. Nato Herodes sa ich povypytoval na čas, kedy sa zjavila hviezda. A keď ich posielal do Betlehema, povedal: Choďte, dôkladne sa prezvedajte o tom dieťatku; a keď Ho nájdete, oznámte mi, aby som aj ja šiel a poklonil sa Mu. Oni vypočuli kráľa a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, šla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťatko. Keď uzreli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou. I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. Potom otvorili svoje klenotnice a obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď sa im vo sne dostalo napomenutia, aby sa nevracali k Herodesovi, vrátili sa inou cestou do svojej krajiny.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Opäť známy príbeh. Návšteva mudrcov, ktorí prišli vidieť a pokloniť sa Ježišovi Kristovi, tomu betlehemskému svetlu. Jednoducho povedané, pohanský svet sa stretáva s novou a jedinečnou skutočnosťou, ktorá do tohto sveta vstupuje a čo je dôležité, môže užívať jej benefity. Jednoducho povedané, Pán Ježiš tu už nie je len pre vyvolený národ židovský, ale pre každého, kto je ochotný sa pred ním skloniť. O niekoľko desaťročí to bolo viditeľné v prvotnej cirkvi, keď sa apoštol Pavol rozhodol konať misiu v helénskom svete a mal plány ísť s evanjeliom až do Španielska.
Teda ten dnešný príbeh je naozaj o prenikaní dvoch svetov. Avšak nielen toho kresťanského a pohanského, ale v modernom kontexte túto udalosť môžeme vidieť aj ako stretnutie sa sveta náboženstva a sveta vedy. Tí králi, mudrci, magoi, nám symbolizujú vtedajšiu vedeckú špičku, ktorá však svoje poznatky neizolovala od duchovného sveta, ale ich vnímala ako jeden celok. Symbolicky by sme túto udalosť mohli vnímať ako signál, že veda a náboženstvo, či veda a viera patria k sebe. A že medzi správne pochopenou vedou a správne pochopeným náboženstvom nie je rozpor ale vzájomný súlad, vzájomná koexistencia.
Táto téma – vzťah viery a vedy – sa v tom mainstreamovom kresťanstve nevyskytuje ako zásadná téma a predsa od 19. storočia je tento rozpor medzi náboženstvom a vedou zrejmý a značný. Dôsledkom tohto rozporu je neraz zosmiešňovanie náboženstva a zbožstvovanie vedy. Našťastie vychádza nielen množstvo populárnej vedeckej literatúry ale vyšlo už aj viacero titulov, ktoré pojednávajú o tomto vzťahu. A je to dobre, pretože to ukazuje na skutočnosť, že ten chodník učencov, ktorí kráčali ku Kristovi, nezarástol trávou.
Dovoľte aspoň dva citáty za všetky, ktoré to potvrdzujú: Paul Sabatier, nositeľ Nobelovej ceny za chémiu povedal: Prírodné vedy a náboženstvo môžu proti sebe stavať len ľudia, ktorí sa málo vyznajú v prírodných vedách a teológii. A Arthur Eddington, fyzik a astronóm 19. storočia povedal: Moderná fyzika nás neodvádza od Boha, ale naopak, nevyhnutne nás vedie bližšie k Bohu. Ani jeden z pôvodcov ateizmu nebol prírodovedcom. Všetci boli len priemernými filozofmi. Toto povedali ľudia, ktorí sa narodili v 19. storočí. Odvtedy veda prešla obrovským skokom najmä vďaka kvantovej fyzike, ale aj mnohým ďalším objavom. Žasneme nad tým, aké nové prístupy nielen ku vede ale aj životu vôbec, ba dokonca aj k duchovnému životu prináša kvantová fyzika. Vďaka nej mohla vzniknúť aj táto kázeň, pretože počítač, na ktorom bola napísaná, tlačiareň, na ktorom bol text vytlačený boli vyrobené z komponentov, ktoré fungujú na základe kvantovej fyziky. Dá sa však kvantová fyzika uplatniť aj v duchovnej oblasti? Podľa mňa áno, len neviem, či ju kresťanský svet už objavil… /Ak o niečom viete, dajte tipy a napíšte na facebook/.
Paradoxom však je, že tí králi od východu nepoznali ani kvantovú fyziku, ani mnohé ďalšie moderné vedecké objavy a predsa prišli pred Krista a pokľakli pred ním. Naplnili tak slová, ktoré máme v žalme 72, 11: Nech sa mu klaňajú všetci králi, nech mu slúžia všetky národy. Ale celá symbolika tejto udalosti je v kresťanskej cirkvi nesmierne bohatá. Len pre zaujímavosť povedzme, že podľa sýrskej tradície, boli týchto kráľov, učencov 12.
Evanjelista Matúš počet týchto kráľov, mudrcov neuvádza, hoci kresťanská tradícia hovorí o troch. To, čo však Biblia hovorí je, že Ježišovi priniesli tri dary: zlato, kadidlo a myrhu. Každý z týchto darov nesie v sebe určitú symboliku a vypovedá o Ježišovi Kristovi a jeho živote. Zároveň v tento sviatok Troch kráľov sa môžeme zamyslieť nad tým, čo tieto dary môžu znamenať pre nás. Zlato patrí Kristovi ako kráľovi, kadidlo /tymian/ Mu patrí ako Bohu a myrha ako upomienka na Kristovu smrť.
Pán Ježiš teda dostal zlato. Premýšľam, čo asi urobili Ježišovi rodičia s tým zlatom. Kde ho uložili? Nebáli sa, že im ho niekto ukradne? Mohli ho vôbec speňažiť, vymeniť za hotovosť? To sa nedozvieme, pretože ani o tom evanjelista Matúš nehovorí. Zrejme to v tomto príbehu nie je to najpodstatnejšie. Podstatné je, že pohanský svet uznal Ježiša Krista za kráľa. – To naše ľudské chápanie zlata je spojené s mocou, ovládaním, chamtivosťou, prepychom. Málokto sa dnes modlí so starozákonným učencom: Klam a lživé slovo vzdiaľ odo mňa, ani chudobu ani bohatstvo mi nedávaj, poskytni mi toľko chleba, koľko potrebujem, aby som sa nepresýtil a nezaprel Ťa. Prečo teda zlato? V dávnych dobách sa alchymisti pokúšali spojení rôznych prvkov vytvoriť ich najváznejšiu esenciu – zlato. Podobne ako je zlato tým najvzácnejším zo zemských kovov, tak je Pán Ježiš tou najvzácnejšou esenciou v tomto svete.
Kadidlo, či tymian, poukazuje na Kristovo božstvo. V starých dobách sa ním nechávali obklopiť panovníci, aby zdôraznili svoju božskosť. A tak tymian symbolizuje ľudské túžby, možnosti, ambície, ciele. Vedie nás ku uvedomeniu, že každý človek má právo na úctu a dôstojnosť. Na to zrnko tymianu, ktoré nám pripomína, že v každom človeku je aj čosi Božie. Že to Boh mu vdýchol dych života. – Zároveň je však upozornením na prehnané ľudské ambície, na prílišnú sebadôveru, pohŕdanie inými, na nezdravé pripútanie sa ku kariére, pre ktorú dokážeme odhodiť aj tú poslednú kvapku charakteru. Tymián síce v malej dávke príjemne vonia, ale vo veľkej dávke je z neho človeku zle, omamuje ho a dusí jeho život.
A napokon bola Kristovi darovaná myrha. Bola to masť – drahá, zriedkavá a uzdravujúca. Zdravé telo chránila, choré liečila, mŕtve ochraňovala pred rozkladom. Pripomína nám tretiu vec, ktorú si ceníme azda najviac: zdravie a život. Myrha nech nám teda pripomína zodpovednosť voči vlastnému zdraviu a životu. Nech nám pripomína, že nikto iný, len my sami sme zodpovední za svoje zdravie a za svoj život. Že čo sejeme, to budeme aj žať – nielen v tej duchovnej oblasti ale aj v oblasti nášho zdravia. Nech nám teda tiež pripomína, že tak ako je prepojená veda s vierou, tak je prepojený aj náš duchovný život s našim zdravím. A napokon, nech nás myrha upomína na to, že tak ako mŕtve telo chránila ona pred rozkladom, tak Kristus a život s ním chráni pred rozkladom našu dušu.
Dnes si teda bratia a sestry, aspoň v našej mysli, pokľaknime s tými učencami od východu pred Krista. Nie je to hanba. Veď spolu s nimi a s nami kľačia pred ním aj najväčšie vedecké kapacity minulej ale aj súčasnej doby. A čo Mu máme darovať? V starom Tranosciu to nábožný pevec vyjadril takto: Mé kadidlo a mirha, jest modlitba a víra. V modlitbe s vierou mu odovzdajme nielen všetky svoje záležitosti materiálne, ale aj našu životnú dráhu, celý svoj život i smrť. A potom sa pokojne môžeme vrátiť domov, lebo svoje cennosti sme zanechali na tom najlepšom mieste: v rukách Božích.
A na záver, jednu krátku anekdotu k téme. Keď sa raz bavil Eistein s istým kardinálom o možnom dôkaze existencie Boha, Eistein sa ho spýtal: „Pán kardinál, čo by urobila cirkev, keby matematici a fyzici dokázali neexistenciu Boha?“ Kardinál odpovedal: „Cirkev má veľmi vysokú mienku o prírodovedcoch. Je presvedčená, že by si nedali pokoja, kým by neopravili chybu vo svojich výpočtoch.“ Amen.
Modlitba:
Drahý môj nebeský Otče, premýšľam nad tým, koľko krokov by som bol ochotný urobiť ku Tebe, aký si mi vzácny a na koľko si Ťa cením. Keby som mal merať moju oddanosť tebe, bola by veľká ako tá púť mudrcov z ďalekého orientu do betlehema alebo by som ju meral tými 30-timi striebornými, ktoré mal Judáš v noc, keď zradil Krista? Teším sa aj bojím, lebo v mojom živote nájdeš chvíle aj také, aj také. A chvíle, kedy Ťa smelo vyznávam, aj také, kedy Ťa zrádzam. Avšak oveľa väčšia je tvoja láska ako moje zlyhania. Veď keby to tak nebolo, Ježiš Kristus by neprišiel medzi nás. Daj veriť tejto láske drahý Pane tejto nezištnej, nič žiadajúcej Bože je láske, ktorá nebojuje o to, aby v tomto svete zvíťazila, ktorá tu je daná všanc ľudskej slobodnej vôli.
Ty si Bohom Jednoty, nie rozdelenia. Aj to stretnutie mudrcov s Ježišom Kristom na to poukazuje. Prosíme ťa teda o jednotu všade tam, kde je treba a kde chýba. Možno aj táto súčasná situácia nám ukázala, že keď sa nechceme zjednotiť v Tebe, v láske, pocítime jednotu z toho opačného pólu, skrze strach a tragédiu.
Dokonalá láska, ktorou si Ty však vyháňa strach. Dal si nám dar slobodnej vôle. Prosíme preto o milosť a okolnosti života, ktoré nás budú viesť k tomu by sme si vyberali jednotu v láske. Tak potom aj to spojenie duchovných právd a právd vedeckých bude prinášať dobré ovocie celému svetu. Amen
Použitá literatúra:
Mgr. Ján Podlesný, Vianočná duchovná sejba – rok 2008, str. 27-28
Kresťanstvo a fyzika, str. 153-154