Text: Efezským 4, 1-6
Napomínam vás teda ja, väzeň v Pánovi: Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske a usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých.
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
V roku 1302, teda pred vyše 700 rokmi, bol pápežom Bonifácom VIII. vydaný dôležitý spis, bula Unam sanctam (Jediná svätá). Cieľom tejto buly bolo zjednotiť celé kresťanstvo pod autoritou pápeža. Tento dokument končí slovami: ďalej prehlasujeme, hovoríme, ustanovujeme a oznamujeme, že všetky ľudské stvorenia celkom pre potrebu spásy podliehajú rímskemu veľkňazovi; t.j. pápežovi. V istom zmysle tu je vyjadrená túžba, ktorá je zachytená aj v prečítanom liste Efezským: Jeden Pán, jedna viera, jeden krst. Áno, aj takto sa dá chápať jednota a spôsob akým ju dosiahnuť – vydaním dokumentu, tlakom z vonku, dôrazom na vonkajšiu, formálnu jednotu.
Táto bula bola okrem iného významná tým, že povyšovala duchovný stav na svetský. Prakticky to znamenalo – panovník bol podriadený pápežovi. Taktiež z nej vyplývalo, že každý, kto bude z cirkvi exkomunikovaný, nemá nárok na spásu večnú. Preto exkomunikácia znamenala najtvrdší trest, ktorému sa napokon aj dostalo Jánovi Husovi, ale i Martinovi Lutherovi a ďalším. No napriek tejto veľkej snahe o jednotu, ešte za života pápeža Bonifáca VIII. nastalo tzv. Agvinonské zajatie pápežov, kedy boli naraz na pápežskom stolci traja pápeži. Tak trochu to vyzerá ako Boží výsmech všetkým pokusom nastoliť jednotu formálne, akoukoľvek ľudskou autoritou, teda tvrdou rukou. Akoby také Božie upozornenie –musíte na to ísť ináč.
Nechcem vám dávať prednášku z katolíckej vierouky, ale musím ešte spomenúť aj encykliku z 20. storočia od Jána Pavla II. Ut unum sint (Aby všetci jedno boli), ktorá sa veľmi ústretovo stavia aj ku nekatolíckym cirkvám a rieši otázky ekumény. Teda z pohľadu katolíckej cirkvi je to za tých 700 rokov posun. – A čo my evanjelici? Majú evanjelici záujem na budovaní jednotného spoločenstva v Ježišovi Kristovi? Keď sme už pri tých vieroučných spisoch, spomeňme aj jeden náš luteránsky spis, ktorý vznikol v časoch rodiacej sa reformácie – je to Augsburské vyznanie, ktoré napísal Filip Melanchton, najbližší spolupracovník Martina Luthera. Na tomto vyznaní bolo významné, že v ňom bolo obsiahnuté nielen vyznanie Lutherových nasledovníkov, ale aj kompromisy, na ktorých sa boli ochotní evanjelici s katolíkmi zhodnúť. Teda túžba po pravej jednote, postavenej na Písme, na Kristovi, bola a je už od počiatkov deklarovaná aj v najdôležitejšom spise reformácie.
Verím, že som vás týmto úvodom až tak neunavil a neodradil, ale je to celkom zaujímavé poznať aj históriu cirkvi i to, v akom kontexte sa cirkev vyvíjala, i to, ako chápala Písmo sväté a ako ho aplikovala do života. Akými zápasmi prechádzala… a možno aj omylmi.
Pre nás je však podstatné to, aby sme pochopili čo Božie slovo hovorí pre náš život. Aby nám ono otvorilo cestu ku vlastnému srdcu a aby sme aj my mohli prežívať tie hodnoty kráľovstva Božieho vo vlastnom srdci a živote. Veď to všetci chceme, či nie?
Keď sa pozornejšie pozrieme na verše nášho biblického textu, keď sa do nich lepšie započúvame, môžeme vidieť, môžeme počuť, že tá zjednocujúca formulka – Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých – prichádza až v druhej časti tohto textu. Až po slovách, v ktorých apoštol Pavol hovorí o tom, ako majú kresťania, a to nielen tí Efezskí, ale aj my, ako majú žiť. Na čo majú vo svojom živote dať dôraz. V čom má byť Kristus v ich živote viditeľný. Ako sa má prejavovať. A až ako dôsledok toho prichádza aj jednota vo vyznávaní a viere v Pána Ježiša Krista. Čo teda apoštol Pavol odporúča ako dobrú cestu ku kresťanskej jednote? Ku tomu, aby ľudia vôbec mohli akési spoločenstvo jednoty zažiť. Apoštol tu vymenúva päť vlastností, ktoré sú pre toto dôležité – pokoru, nežnosť (alebo miernosť), trpezlivosť, vzájomnú znášanlivosť a lásku. Krátko si ich rozoberme. Bude to zaujímavé.
- Prvá z tých vlastností je pokora. Pokorou alebo poníženosťou ľudia v starovekom svete skôr opovrhovali, akoby ju mali stavať na obdiv. Týmto slovom bol označovaný skôr otrocký, pätolízačský postoj, človek hrbiaci sa pred hrdým slobodným človekom. V podstate Ježiš Kristus ukázal tomuto svetu, že byť pokorným je úplne v poriadku. Že pokora podporuje život a ho neničí. Že to pýcha robí život človeka prázdnym. Je zaujímavé, že práve Pán Ježiš nám predložil ako vzor tých, ktorí majú nárok na Božie kráľovstvo, malé dieťa. – Tento týždeň som čítal takéto vzácne slová hovoriace o pokore – Aby si pochopil pokoru k životu, musíš najprv padnúť na dno a potom vstať. Vtedy pochopíš, že vstať nie je nič ťažké, že ti prináša múdrosť a radosť zároveň. Vtedy pochopíš aj to, že pády nie sú zlé a naučíš sa ich prijímať s vďakou k vlastnej múdrosti a cnosti. Časom prijímaš život aj s pádmi i vzletmi, kedy si vďačný za každý nový deň, nech prinesie čokoľvek. To je pokora. Hlboké slová…
- Nežnosť, alebo tichosť, či miernosť (praotés). To je druhá vlastnosť vedúca ku jednote. V týchto slovách cítime absenciu extrémov. Sú ľudia, ktorí extrémy vyhľadávajú (poznáme extrémne športy), potom sú ľudia, ktorí extrémy prežívajú tým, že sa dostávajú do hraničných situácií, a napokon sú ľudia, ktorí extrémy vytvárajú. Napr. svojim správaním alebo svojimi rozhodnutiami. Každý extrém ubližuje – nielen extrémna nenávisť ale aj extrémna láska. Extrémny hlad ale aj extréme objedanie sa. Extrémna ľahostajnosť i extrémna starostlivosť. A takto by sme mohli pokračovať. Nájsť v živote miernosť, či tichosť znamená pochopiť, že v každom okamihu života mi prichádza presne to, čo potrebujem. Nič viac a nič menej.
Pán Ježiš toto chápal dokonale. I pred ponížením kríža vyslovil, Otče môj, ak ma toto nemôže minúť, a musím ho vypiť, nech sa stane Tvoja vôľa. Preto právom o sebe povedal, že je tichý a pokorný v srdci.
- Ďalšou vlastnosťou, kvalitou je trpezlivosť. Moja stará mama mala na stene ten vyšívaný obrúsok, kde bol ten známy citát o trpezlivosti /len bol v maďarčine, odvtedy si ho pamätám/ – Turelem a rózsát terem – Trpezlivosť ruže prináša. A je to pravda. Byť trpezlivým znamená vidieť aj na miesta, na ktoré sa netrpezliví nikdy nepozrú. Byť trpezlivým znamená pochopiť situácie, ktoré netrpezliví nikdy nepochopia. Znamená to dať priestor vyššej múdrosti, vďaka ktorej sme úplne v pohode, aj keď hneď nereagujeme, aj keď hneď nerozumieme. Pretože vieme, že trpezlivosť prinesie svoje ovocie a my uvidíme viac a pochopíme viac.
- Štvrtou vecou, ktorú apoštol spomína, je vzájomná znášanlivosť. Pamätáte si to vyslovené prianie od našich rodičov alebo starých, či prastarých rodičov? „Jaj, len sa znášajte, deti moje“. V tomto prianí bola obsiahnutá túžba, aby nás nerozdelili roztržky, malichernosti, ale ani vážne veci. Aby vlastne nebolo na tomto svete nič, čo by nás rozdelilo tak, že už by sme sa nikdy viac nemohli rozprávať alebo stretnúť.
Viete, dalo by sa aj konkrétne hovoriť a pomenovať skutočnosť, že aj v cirkvi už tá vzájomná znášanlivosť je len teoretický pojem a nie stav, ktorý prežívame. Ale nechcem ísť týmto smerom. Podstatnejšie je, aby sme sa v týchto vzácnych veciach, ktoré nám znejú z Písma povzbudili a uplatňovali ich všade tam, kde sme, kde žijeme. To je oveľa dôležitejšie. Aby keď pôjdeš na nejaké miesto, alebo sa stretneš s ľuďmi, aby ťa tešilo, že si naplnený pokorou, miernosťou, trpezlivosťou, znášanlivosťou. Aby ťa tešilo, že tieto vzácne a krásne duchovné dary naplno vnímaš srdcom. A ak to tak bude, možno si zrazu uvedomíš, že svoje srdce máš naplnené láskou. Láskou, o ktorej apoštol v liste Korintským píše: Keby som lásky nemal – nič nie som. A práve preto v inom liste nás vyzýva: A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti.
Páči sa vám týchto päť základných kameňov kresťanskej jednoty? Ja verím, že áno. Uvidíte, že ak na nich bude stáť náš život, bude pre nás úplne prirodzené zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja. A potom sa celkom ľahko a slobodne spojíme v tom radostnom vyznaní, ktoré sme započuli aj v závere dnešného biblického textu: Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých. Amen.
Modlitba: Drahý náš Pane, prosíme Ťa o svornú bratskú lásku, aby sme sa všetci poznali ako bratia a sestry, aby náš život ako jednotlivcov ale i život spoločenstva bol zdobený pokorou, nežnosťou, miernosťou, trpezlivosťou, vzájomnou znášanlivosťou a láskou. Nech v zornom poli našich modlitieb nie sme len my sami, aby aj naši blížni. Nech nevyhľadávame len vlastný prospech, ale nech v našom srdci, duši rezonuje láska ku celému stvoreniu. Pomôž nám Pane odložiť všetko, čo nás od Teba oddeľuje, aby sme ako jedným srdcom a jednými ústami Tebe svorne hovorili nie Otče môj, ale Otče náš. Amen.