Text: Matúš 3, 13-17
Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu ku Jánovi, aby sa mu dal pokrstiť.
On Mu však odporoval a povedal: Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne? Ale Ježiš mu povedal: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť. Povolil Mu teda. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Tie staré pôvodné rozprávky, na ktorých sme ako deti vyrastali, boli mnohokrát zdrojom múdrosti. Priťahovali nás, pretože symbolicky hovorili o hlbších pravdách života. Symbolicky zobrazovali dokonca cestu našej duše – napr. tak ako princezná túži byť oslobodená od trojhlavého draka, tak duša túži byť oslobodená od akejkoľvek pozemskej pripútanosti. A takýchto paralel by sme našli viacero. V týchto príbehoch boli však zakomponované aj múdrosti, ktoré ľudí učili tomu, čo majú konať, aby sa im dobre vodilo. Tak pred cestou do ďalekého sveta dáva otec či mať svojim deťom požehnanie. Ak aj nie náboženským jazykom, tak aspoň slovami – dieťa moje, prajem ti, aby sa ti v tom svete dobre vodilo.
Čo vlastne znamenajú takéto slová, čo predstavujú vo svojej podstate? Znamená to, že rodič sa priznáva ku ceste svojho dieťaťa, že do tejto cesty vkladá rovnako svoje nádeje i svoju životnú silu, životnú energiu. Že je ochotný prežívať so svojim dieťaťom riziká i možnosť neúspechu. A ak platí, že rodičia sú v tomto svete pre malé dieťa ako bohovia, tí, ktorí majú v jeho očiach atribúty božstva – pretože sú väčší, vedia viac ako ono – potom požehnanie od rodiča je vlastne požehnaním Božím.
Takéto požehnanie dostáva aj najznámejší syn – syn Boží, Pán Ježiš Kristus. Tým, čo sa udialo pri Kristovom krste v rieke Jordán, priznáva sa Boh ku Ježišovej ceste. Priznáva sa ku tomu, čo Kristus bude v Božom mene konať. Vkladá do Neho všetku nádej i energiu celého univerza. Verí jeho ceste. A túto dôveru vyjadrujú aj všetky tri symboly, ktoré sa po Kristovom krste objavili – či to boli otvorené nebesá, či to bola holubica, vznášajúca sa nad Kristom, či to boli slová, ktoré zneli z nebies – Toto je môj milovaný syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.
Začalo to tým, že Kristus prichádza za Jánom Krstiteľom, aby ho pokrstil. Celé je to trochu záhadné, pretože Jánov krst bol krstom pokánia. To znamená, že tí, ktorí sa prichádzali dať pokrstiť, týmto krstom nevstupovali do cirkvi, ani neboli „zaštepení do vínneho kmeňa Pána Ježiša Krista“. Ale dôraz bol na pokání, na oslobodení sa od svojich hriechov. – V židovstve na to slúžili zvieracie obete. Tu, keď človek videl, ako zo zvieraťa odchádza život kvôli jeho hriechom, mal ho to pohnúť ku ľútosti. Pri Jánovom krste mal ten starý, hriešny život zaniknúť pri ponorení do vody. – Jeden exegéta píše, že staroveký človek, ktorý prichádzal za Jánom a ktorého Ján ponoril do vôd Jordánu, sa aj fyzicky ocitol v blízkosti smrti. Pred jeho očami mu bežali udalosti vlastného života a on v priebehu niekoľkých sekúnd si mohol zažiť smrť svojho starého ja, ktorého cirkev o niekoľko desaťročí nazvala starým Adamom. A naopak, po tom, čo sa vynoril z vody, cítil, ako jeho vnútrom preteká nový život. V Jánovom prípade to teda nebol len symbolický akt, nebola to rodinná ani kultúrna udalosť. Bol to akt pri ktorom sa človek reálne vzdával svojho starého Ja, aby mohol žiť cele v Bohu.
Je preto otázka, či tie tvrdé slová, ktoré pôvodne zneli vtedajším ľuďom, ktorí sa dávali pokrstiť ale nekonali pokánie, neznejú aj nám: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vydávajte preto ovocie hodné pokánia. Zrejme mnoho ľudí sa dozvedelo o Jánovom krste, zrejme počuli, že môžu začať odznova, že ich život dostane duchovný reštart, stačí sa len postaviť do radu a ponoriť sa do rieky. Ale Ježiš veľmi jasne hovorí – toto nestačí. Vydávajte ovocie hodné pokánia. Nie sme bratia a sestry aj my neraz v tejto pozícii? Keď si necháme pokrstiť naše dietky, ale potom ich necháme bez kresťanskej výchovy, či bez modlitieb? Nie je ten náš sľub Pánu Bohu príliš ľahkovážny? A rovnako nás ku tým istým otázkam má viesť aj náš vlastný krst. Vedie nás skutočnosť nášho vlastného krstu ku hlbokému prerodu nášho vlastného života?
Iste, vieme, aké je dnes zložité vychovávať dietky v kresťanskej viere. Vieme, že neprimeraný tlak môže vytvoriť skôr odpor ako vzťah. Preto naučme sa dietky ku Bohu, ku Ježišovi privádzať nie tlakom ale ťahom. Nenechávajme ich bez našich modlitieb a bez vlastného príkladu kresťanského života. Hovorme im o Pánovi Ježišovi i o benefitoch, ktoré môžu v kresťanskom spoločenstve získať.
Ako sme povedali, Jánov krst bol krstom pokánia. Potreboval však Kristus pokánie? Potreboval sa kajať z hriechov? Určite nie. Prečo potom vstupuje do vôd Jordánu a prijíma Jánov krst? Odpoveď nachádzame v Kristových slovách: Tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť. S tým korešpondujú iné slová, keď Ježiš povedal: Neprišiel som zrušiť zákon, ale ho naplniť. Pán Ježiš dáva všetkému, čo sa doteraz dialo, nový obsah. Teda tým, že Kristus podstúpil Jánov krst, už pre nás nie je len aktom pokánia, ale zároveň nás krst prepája so samotným Kristom. Presne tak, ako keď je halúzka zaštepená do kmeňa stromu alebo viniča.
Napokon, keď Pán Ježiš vyšiel z vody, ako sme už spomínali, objavili sa pri ňom tri úkazy, znamenia, alebo symboly – otvorené nebesá, holubica, nad Ním sa vznášajúca a slová, znejúce z nebies – Toto je môj milovaný syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Všetky tieto tri symboly poukazujú na to, že Otec sa priznáva ku svojmu Synovi. Otec verí, že Syn naplní svoje životné poslanie v tomto svete. Verí, že dielo jeho Syna otvorí nebesá pre všetkých ľudí, verí, že On a každý kto s Ním spojí svoj život, bude nositeľom Ducha Božieho, a napokon, že každému, kto spojí svoj život s Kristom, bude rovnako znieť – Ty si moje milované dieťa, v ktorom mám zaľúbenie.
Boh Otec sa priznáva ku svojmu Synovi. Dáva mu takpovediac svoje požehnanie pre jeho ďalšiu cestu. Nepodceňujme to ani my, bratia a sestry, pri životnej ceste našich detí, či vnúčeniec. Žehnajme im, žehnajme našim potomkom, žehnajme ich životnej ceste. Ubezpečujme ich, že ak pôjdu v živote s Bohom, bude to pre ich dobro časné i večné. Uistime ich, že ich túžime sprevádzať našou láskou a podporou a že to bude oveľa ľahšie, ak sa budú pridŕžať Pána Ježiša Krista. – Zároveň pozrime aj na svoj život, či nás sprevádzalo požehnanie našich rodičov alebo požehnanie tých, ktorí pre nás veľa znamenali. Či nás v kľúčových momentoch nášho života povzbudili v tom, že ich láska a podpora, ako aj láska Božia je stále s nami. V týchto úvahách môžeme totiž nájsť nejednu odpoveď na to, prečo môj život sa uberá práve tým smerom, ktorým sa uberá.
V rozprávkach je to myslím tak, že ak si dostal požehnanie, máš sa dobre. Ak si ho nedostal, máš sa zle. Život Pána Ježiša Krista však nebol rozprávkou. Napriek tomu, čo sa udialo pri jeho krste, z ľudského pohľadu by sme povedali, že skončil zle. Skončil na kríži. Boh nás však učí vidieť vo všetkom aj vyšší princíp, než je len časný prospech. A ten vyšší princíp v živote Krista je vyjadrený v tých známych slovách evanjelistu Jána: Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Tento Boží zámer sprevádza celý Ježišov život, od Betlehemských jaslí, až po jeho prázdny hrob. A tento vyšší Boží zámer prináša aj nám požehnanie časné ale najmä večné. Nechajme sa teda aj dnes povzbudiť skutočnosťou, že to otvorené nebo pri Kristovom krste znamená aj môj otvorený prístup ku Bohu, že holubica nad Ním je znamením, že aj v mojom živote je Duch Svätý a slová toto je môj milovaný Syn, v ktorom má zaľúbenie, sú slovami môjho nebeského Otca vyslovené aj pre mňa. Amen.
Modlitba:
Ďakujeme Ti, Pane za dar dnešného dňa, z tvoju lásku ku nám. Ďakujeme, že všetko robíš pre našu spásu a záchranu. Prosíme Ťa, sprevádzaj nás svojim požehnaním na všetkých našich cestách. Nech Tvoje evanjelium preniká ako jasné svetlo temnosťami nášho života. Prosíme Ťa, nech podľa Tvojho príkladu rastú aj naše dietky a prospievajú vekom, múdrosťou a milosťou u Boha aj u ľudí. V našich rodinách rozhojňuj lásku a svornosť. Daj svoj pokoj do našich sŕdc, aby sme žili ako Tvoje deti. Zachovaj vernosť Tebe až do smrti a napokon nás prijmi do svojej slávy. Amen.