Dejiny – Ostrá Lúka (Slávik)

Dedina spomína sa v sozname pápežskej dežmy roku 1332., roku 1337. a v diplome roku 1424., keď ju kráľ Žigmund daroval kráľovnej Barbore spolu i s Dubovým, Hronskou a Železnou Brez­nicou, Bučou a inými obcami, ku dobronivskému zámku patria­cimi. Bol tu starobylý gotický kostol Zjavenia Pánovho, výjmúc sklepenú sakristiu celý pod drevenou povalou. Na jeho zrúcani­nách bolo vidno až do nedávna stenové maľby, fresky. Pri ňom bola drevená fara, ktorá roku 1745. zhorela a viac na tom mieste postavená nebola. Z dávnych farárov spomína sa r. 1332-1337. v sozname pápežskej dežmy Peter; roku 1397. v sozname Pázmánovskom spomína sa ostrolucký farár; a tiež i roku 1503. v závete bohatého banskobystrického mešťana Michala Königsbergera, ale sa nemenuje.

V časoch tureckých vpádov trpela i Ostrolúka a okolie mnoho. Roku 1567. strojili sa sečianski Turci napadnúť Dubovo a okolie; podobne i r. 1573. Dvoma rokmi prv vypálili Kozelník; tiež i 28. aug. roku 1576. Okolo roku 1636-37. vpadli Turci do okolia Ostrolúky a zajali jednu ženu, ak nie i viac, ako svedčí o tom kontuberniálna zápisnica. Ešte i roku 1057. boly tieto obce poplatné Turkom. Ostrolúčania museli aj Esterházovcom zrábať polia a nielen svojim zemským pánom slúžiť. Títo, Ostroluckovci už roku 1602. nejaký cirkevný dôchodok na seba ztrhli a od­ňali dežmu evanjelíckému farárovi ostroluckému už pred r. 1631. prinútiac svojich poddaných dávať farárovi merice a šestnástinu zo svojich úrod miesto dežmy.

V časoch reformácie stala sa totiž i Ostrolúka a jej okolie evanjelickou, ale mená prvých evanjelických farárov sú tiež nie zachované. Roku 1561. neodvážil sa už katolícky vizitátor Blažej Zathay prísť do Ostrolúky. Ale už od roku l588., ako sú zachránené zápisnice zvolenského kontubernia, prichodia v nich často i mená ostrolúckych farárov. Evanjelici nemýlene slúžili v tunajšom chráme Božom Pánu Bohu až po veľké prenasledovanie v roku 1673. a potom za čas v Tökölyovskom povstaní a v rokoch 1704-1709. v čas Rákóczovského povstania. V čas Tökölyovského povstania prinútený bol veľký zhubca evanjelickej cirkvi cisár Leopold I. na šopronskom sneme roku 1681. povoliť v každej stolici aspoň dve evanjelické cirkvi sriadiť, tak zvané artikulárne, obyčajne na najodľahlejších a najneprístupnejších miestach; vo zvolenskej župe označené boly za také artikulárne miesta Ostrolúka a Hronsek (Garamseg). Záštitou tunajšej artikulárnej cirkvi bola tu sídliaca horlivá evanjelická zemianska rodina Ostroluckých, zvlášte „slepý učenec“, ako ho dejepisec Matej Bél menoval, Bal­tazár Ostrolucký, ktorý v siedmom roku oslepol, v hudbe a umení vynikal a svoju zemiansku rodinu povzniesol. Potom Ján a Štefan Ostrolucky, ktorí proti dobronivskému katolíckemu farárovi Delá­thovi, proti generálnemu vikárovi ostrihomského arcibiskupstva Ladislavovi Pyberovi a proti bacúrovskému plebánovi Jánovi Rajeckému obraňovali mužne roku 1689., roku 1711. a roku 1728 zvony a tiež i dežmu, ktorú si plebáni prisvojovali v Ostrolúke, na Bacúrove a v Breznici. Evanjelici užívali ostrolúcky chrám Boží až do roku 1709., ale vtedy zlopovestný generál Hoister odňal im ho i s cirkevným majetkom vojskom, ktoré ostrolúcku kryptu pod chrámom spustošilo, znej mŕtve telá vyhádzalo, pr­stene a šperky z mŕtvol pobralo. Roku 1711. znovu bolo zabránené evanjelikom služby Božie v tunajšom chráme vykonávať; a od toho času pustnul, až do roku 1745. i s farou zhorel. Teraz už len chatrné zbytky vidno po ňom. Ostroluckovci prichýlili evanjelickú cirkev do svojho kaštieľa, tam dali i hospodu farárovi, aj plat mu zprvu len oni dávali. Terajší väčší kaštiel postavili si roku 1636., ktorý bohužiaľ r. 1753. shorel a v ňom mnohé písemnosti, cirkevné účty a najstaršia matrika. Miestnosti v kaštieli ku službám Božím nepostačovaly, keďže chodili ta evanjelici z celého okolia a prispievali na udržovanie cirkvi; preto prispením všetkých zvlášte ručnou a vozovou prácou, ale predsa najviac zásluhou Ostroluckovcov postavený bol roku 1742. terajší evanjelický chrám Boží na mieste vykázanom stoličnými kommisármi, katolíkom Tomášom Benickým z Mičinej a evanjelikom Tomášom Ebeckým. Vtedy postavili i drevenú faru nákladom 550 zl. Najviac obeto­vali na stavbu chrámu i fary horliví patróni Štefan a Adam Ostrolucký. Ku vysväteniu chrámu Božieho na deň 11. novembra roku 1742. požiadali vtedajšieho superintendenta a spolu dačolôm­skeho farára Jeremiáša Pilárika. Pod kostolom postavili si Ostro­luckovci kryptu, do ktorej sa posiaľ pochovávajú. Záverný kameň na ňu preniesť dali zo starého kostola; a dľa nápisu na ňom pohrobený bol do krypty v predošlom starom chráme roku 1612. Melchior Ostrolucky, dňa 23. sept. roku 1549. narodený. Prene­sený bol i organ, robený roku 1649. Ladislavom Oboslavom, obyvateľom príborským z Moravy; obnovil ho roku 1745. bbystrický organár Martin Podkonicky a roku 1884. Ján Pevný. V čas vojny vzali z neho píšťale. Ku cirkevným počtom chodievali zástupci okolitých evanjelických obcí: Babinej, Dobronivej a iných, čo je znakom, že prispievali aj na cirkev. Po tolerančnom patente sa i tieto a viaceré iné, ku Ostrolúke patriace obce počnúc od Kráľoviec až po Očovú osamostatnily a utvorily si svoje evanjelické cirkvi. Jednako ešte zostali až po teraz pri Ostrolúke fílie: Bacú­rov, Dubovô, Kozelník: Hronská Breznica a menšie: Dúbrava, Že­lezná Breznica a Budička. Duší bolo roku 1657. v Ostrolúke 145, v Brezničke 45; roku 1818. v Ostrolúke 347, na Dubovom 248, na Kozelníku 189, v Hronskej Breznici 186; roku 1837. v celej cirkvi 1330; roku 1873. bolo 1231 a dľa popisu z roku 1910. žilo v Ostrolúke na chotáre 3516 jutrovom 443 obyvateľov, z nich 383 evanjelikov; na Dubovom majúcom chotár 2307 jutrový 373: z nich evanjelikov 340; na Bacúrove na 1668 jutrovom chotári 341, z nich ev. 293; na Kozelníku v chotári 1563 jutár 304: z nich 241 ev.; v Hronskej Breznici na 1650 jutr. chotári 283: z nich 225 ev., inde 45 a tak v celej cirkvi 1529 duší.

Ďalšie zprávy podávajú nám vizitacionálne miestne a senio­rálne zápisnice. Vizitovaná, bola táto cirkev breznianskym Samue­lom Melíkom dňa 19. marca roku 1613., Petrom Sextiom 8. nov. r. 1624.; 24. jan. r. 1626.; 12. nov. 1628.; 22. jan. 1630.; v novšej dobe Hamaliarom r. 1801.; dňa 4. júna r.. 1818. Lovichom; dňa 8. a 9. júna r. 1837. Jánom Seberínym a dňa 16. a 17. júna roku 1873. Dr. Gustávom Seberinym.

V čas vizitácie r. 1818. mala cirkev dva kalichy, jeden strie­borný z r. 1715. a druhý medený, oba pozlátené; tiež jedon strie­borný pozlátený krčah ku Večeri Pánovej a dva kovové; strie­bornú buxu ku oblátkam; hodvabné prikrývadlo od Alexandra Kardošša a druhé od Ludoviky Prónay. Zvony boly 3 na kato­líckej zvonici, ale ich užívali aj evanjelici s tou podmienkou, že budú zvonicu udržiavať. Najväčší 15 centový bol z r. 1511., ako nápis na ňom svedčil; a na korune bol vyťatý rok 1718. Matriku mali od r. 1738. Dokumenty cirkevné opatrované boly u Mikuláša Ostroluckého, ale maly byť prenesené ku dozorcovi cirkvi Jurovi Ostroluckému. Kapitálov mala cirkev 2848 zl., z nich u dedičov Michala Šemberiho požičaných 1586 zl. a u dedičov Ludvika Ostroluckyho, vymožených od Martina Šemberyho 900 zL, u Žigmonda Zolnaya 100 zl. Roku 1837. mala cirkev dve kanvice, jednu postriebrenú, druhú cínovú r. 1824. panským išpánom Jánom Šóšom darovanú. Krem matky cirkvi bola škola len na Dubovom. Na Bacúrove učily sa deti u katolíckeho učiteľa; na Kozelníku nikto neučil a na Hronskej Breznici po smrti učiteľa nechceli si cirkevníci druhého voliť; následkom toho mnohí nevedeli čítať a písať; a biblií bolo málo v cirkvi. Choralisti boli dvaja, ktorých panstvo živilo a od cirkvevníkov nič nedostávali. Vizitácia roku 1873. bola na toľko pamätná, že 17. júna počas nej bol zkúšaný a vysvätený kandidát bohoslovia a potomný senior novohradský Julius Freňo. Mali vtedy už dva strieborné kalichy, jedon daro­vaný od Imricha Ostroluckého a jedon medený. V čas komassácie dalo panstvo vymerať pre farára a učiteľa 50 jutár hory a 12 jutár pastviny. Z cirkevných zemí a lúk farár užíval 1 1/2 sedenia a učiteľ 1/2 sedenia. Drevenú faru dal reparovať na svoje náklady r. 1791. Alexander Ostrolucky „non ut dobuit, sed ut potuit“, nie akoby to bol povinný, ale preto, že to mohol a bol vstave urobiť. Roku 1834. bola postavená nová fara murovaná nákadom 2166 zl. 21kr.; r. 1883. bola reparovaná nákladom 300 zl., ku čomu prispel dozorca Ostrolucký 50 zl. a farár Hurtay s manželkou a svokrou120 zl. Roku 1885. pokryla cirkev kostol nákladom 130 zl. a nasledujúceho roku postavila školu nákladom 2022 zl. k čomu potrebné drevo darovala vdova dozorcu Géjzu Ostroluckyho; a vdova Amália Szuchy dala asi 300 vozov piesku. Roku 1888. vy­kopali druhú studňu vo farskom dvore za 85 zl. V 19. nedeľu po Trojici roku 1892. slávila cirkev 150 ročnú pamiatku postavenia chrámu Božieho veľmi slávnostným spôsobom, z ktorej príležitosti obnovili chrám Boží nákladom 2035 zl., k čomu dali Mikuláš a Gejza Ostroluczky 150 zl. Ich otec daroval cirkvi r. 1882. 100 zl. a jeho vdova 200 zl. základinu, ktorú zväčšil syn Mikuláš r. 1905. 200 kor. a r. 1907. tiež 200 korunami. Roku 1895. postavila cirkev farské humno za 820 zl. Nasledujúceho roku obnovila kostol i faru za 970 kor. a oltár liatinovou ohradou ohradila; obec daro­vala cirkvi tri zvony v cene 1200 zl. a na ich umiestnenie 400 zl. Roku 1904. postavila cirkev novú vežu a dala tri nové zvony uliať nákladom 10,250 kor.; z nich najväčší 6 m. centový a naj­menší bol odobratý na vojenské ciele. Roku 1907. vyložený bol kostol cementovými tehličkami a opatrený novými stolicami ná­kladom 1200 kor. Krem horlivých Ostroluczkovcov mala cirkev aj iných početných dobrodincov. Tak vdova Katarina Bartoš dala r. 1895 na zvony 100 zl. a Štefan Bučan poručil 60 zl. Hodvabné prikryvadlo daroval Adam Bučan a početní iní väčšie-menšie obete doniesli na cirkev. Kapitálov a základín mala cirkev ostrolucká koncom roku 1918. 18,209 kor., Bacúrov 1103 kor., Dubovô 5198 kor., Kozelník 151 kor., Hronská Breznica 3300 kor., Dúbrava 141 kor., Železná Breznica 53 kor. a Budička 20 kor.

Dozorci: r. 1786. Štefan Osztroluczky, r. 1803. Ludvik, roku 1813. Juraj, r. 1837. Mikuláš, r. 1861. Gejza a od r. 1887. Mikuláš Osztroluczky; od r. 1882. bol poddozorca Matej Škrovina.

Farári :

1. Ondrej Thurius, Thursky z Turej pri Žiline (ex scultetia Tur), patriacej do cirkvi rosinskej, narodený roku 1555. z otca Jána a matky Agnety. Jeho otec Ján mal viacej dietok. Od prvej man­želky mal syna Jakuba, ktorý r. 1504. študoval vo Wittemberku. Druhá jeho manželka bola Agneta, matka Ondrejova a tretia Žofia, zomrelá r. 1588. Ondrej v detinstve pasával ovce. Keď sa naučil čítať a niečo i písať, v 13. roku poslaný bol do školy v Ži­line, kam sa i jeho rodičia presťahovali a kde sa učil latinčinu, réčtinu, básnictvo a výrečnosť pod správou rektora Benedikta Koyša a od konca januára r. 1571. pod správou Mojžiša Bánov­ského; potom r. 1573. v Sv. Jure vo Spiši a vrátiac sa do Žiliny u Mikuláša Colacinata, kde za 3 roky študoval i bohoslovie a múdroľubectvo. Takto položiac základ svojmu učeniu, dňa 25. okt. r. 1576. poslaný bol do Jihlavy, kde sa učil u rektora Joachima Pistoria a konrektora Jána Halvepapia, potomného farára bansko­bystrického. Potom sa odobral 22. sept. r. 1577. do Saska, najprv do Jény a po roku do Wittemberku, kde sotrval nie úplne za 4 polroky. Zapísaný bol tu 29. apr. roku 1578. ako Ondrej Tauris, chybne Soliensis miesto Solnensis. Odtiaľ pre nedostatok peňazí v auguste r. 1579. vrátil sa do vlasti a na odporúčanie žilinského rektora Mikuláša Colacinata stal sa v Žiline a v Blatnici vycho­vávateľom Mikuláša Révaya, syna Fraňa Révaya a Anny rod. Bánfi z Dolnej Lindvy. Roku 1582. dňa 16. júla prijal stanicu rektora v Martine; tam sa oženil, pojmúc si Salome dcéru Fraňa Dropkina predmierskeho farára a seniora hornieho dištriktu trenčianskeho. Roku 1586. stal sa rektorom v Bytči, dňa 9. marca povolaný gr. Imrom Thurzom, došiel ta 13. marca. Zatým bol dňa 28. júla roku 1587. vysvätený v Brehu v Sliezsku za ostroluckého farára, kde ale krátko účinkoval. Roku 1588. dňa 17. jan. bol v pamätnom bratskom shromaždení ako ostrolucký farár prítomný. Nasledujúceho roku 1589. prešiel za farára do Predmieru, kam 26. aug. prišiel. Účinkoval tam požehnane až do r. 1607. V ten rok ač zdržiavaný Predmieranmi a ich patrónom Žigmundom Balaššom prešiel do Ponik za farára, kde dňa 19. aug. r. 1607. V 10. nedeľu po Trojici prvý raz kázal. Na kongregácii dňa 23. jan. roku 1612. vyvolený bol za assessora a 28. júla roku 1615. za dekána. Potom r. 1619. senior odtískal od seba zodpovednosť za to, že ponický farár od viac rokov neplatil 1 dukát paktátov, na čo sa Thurius vyhováral: že od pohrabu vdov nedostáva vankúš a plachtu. Po smrti superintendenta Melichera Roháča vyvolený bol na mar­tinskej synode dňa 29, jan. r. 1623. dubovský farár Peter Sexty; menom zvolenského kontubernia odprevádzal ho ku úvodu do Bytče Thurius spolu s Kašparom Schroterom, ktorí na bratskom shromaždení dňa 6. febr. r. 1624. žiadali, aby im boly cestovné trovy zo spoločnej pokladnice vynahradené, ale bratstvo so vše­tkých strán utiskované im to odoprelo. V tom roku dňa 22. okt. žiadal radu od bratstva, že čo má robiť, keď archidiakon žiada od neho dukát za cirkev dubravickú, z ktorej on nič neprijíma. Bratstvo rozhodlo, že to má riešiť superintendent v čas vizitácie. V čas občianskej války a povstania Bocskayovho utrpel mnohú škodu a skrýval sa v Ľubietovej, Utratil viac nádejeplných dietok. Zo živých dcéra Žofia, narodená na Ostrolúke: vydala sa potom za chotešovského zemana Jána Erasma; Anna Zuzanna narodená 1. júla r. 1591. v Predmieri vydala sa dňa 16. jan. roku 1611. za ľupčianskeho rektora Juraja Gardiana a od 21. apr. r. 1611. kru­pinského konrektora a slovenského kantora. Po smrti Gardianovej vydala sa za ľubietovského farára Samuela Apiaria a po jeho smrti r. 1619. za slov. ľupčianskeho mešťana Martina Stephaniho, ináč Kúdelka zvaného. Thurius zanechal po sebe denník, dosiaľ v banskom dištriktuálnom archíve zachovaný, z ktorého čo zväčša i jeho životopis čerpáme. Ako 70 ročný ochorel akiste na pohrabe svojho zaťa Erasma Chotešovského, dňa 24, júna r. 1625. zomre­lého a dňa 2. sept. toho roku i sám život dokonal, zanechajúc vdovu, ktorá dňa 3. nov. r. 1626. žalovala na Poničanov, že ju pre investované veci znepokojujú.

2. Áron Urbanovith prvý raz je poznačený medzi prítomnými na kongregácii dňa 12. Jan. roku 1599. a od toho času viackrát. Dňa 13. Jan. roku 1603. na kogregácii bratstva kostolník ostro­luckej cirkvi žaloval Ostroluckyho, že nejaký cirkevný dôchodok na seba ztrhol. Keď Urbanovičovi raz výberčík paktátov Tobiáš Kováč odniesol nejakú knihu a nevracal mu ju, utiekal sa ku bratstvu a to uzavrelo v zasadnutí dňa 21. akt. roku 1621. písať výberčíkovi, aby mu knihu vrátil. Viackrát je poznačený ako nepritomný; posledný krát dňa 14. jan. roku 1625. Akiste v tom roku zomrel.

3. Pavel Textoris, prijatý do bratstva na shromaždení dňa 7. okt. r. .1625. Viď medzi farármi hájnickými č. 5.

4. Ján Pauli Očovský, syn očovského farára Jána Pauliho, ako ostrolucký farár prijatý bol do bratstva dňa 16. jan. r. 1626. a vpísal si meno do zápisnice, sľubujúc že si bude ctiť starších bratov, s nimi v jednomyslnosti žiť a čisté učenie kázať. Dňa 4. marca roku 1639. bol prítomný vo Zvolene posviacky Štefana Pilárika za očovského kňaza skrze Mag. Rehora Lanyho, spolu so seniorom a dubovským farárom Jánom Kalinkom, hájnickým Textorisom, slatinským Pelargom, čerenským Nikletzom a zolnianskym Dracom.

5. Tobiáš Fabricius – viď medzi farármi bacúrovskými č. 3.

6. Daniel Draco, narodený v Slov. Ľupči z Bartolomeja a Doroty; učil sa v Jelšave u Martina Creuselia, Jána Ritschia a Kašpara Gažúra v Prešove u Krištofa Ledvesa a doma u Jána Piscatorisa. Grófka Széchyčka poslala ho spolu s miestnym kantorom Ondrejom Májerom ku utvrdeniu sa v učení do Wittemberku, keď ho prvej rodná cirkev vyvolil a za kantora. Skoro zatým povolal ho jeho svokor, starobou sošlý farár v Zolnej Juraj Mucha za diakona a bol 10. dec. roku 1633. v Levoči superintendentom Mag. Petrom Zablerom vysvätený. Na shromaždení bratstva dňa 17. jan. roku 1634. sama cirkev zolňanská prostredníctvom čerenského farára Nikleca prosila, aby bol uznatý za Muchovho diakona a vpísaný do zápisnice, čo sa i stalo, keď dal ruku na to, že bude poslušným. Roku 1649. dňa 18. jan. pravdepodobne už ako ostrolúcky farár bol spolu s domácim farárom poverený bratstvom, aby stvrdil výsluch poslucháčov z Budiča a z Buče v záležitosti vyslýchania od zbehov manželov opustených manželiek. V kogregácii dňa 21. mája roku 1661. upodozrieval ho fŕnsky farár Simonides, že videl u neho visieť svoje hodiny, ktoré pred 4 rokmi odniesol od neho zvolenský hodinár-zámočník cieľom naprávania a viac mu ich nevrátil. Obžalovaný odpovedal, že on má svoje hodiny od 24 rokov a také nikdy nevidel u tŕnskeho farára. Žalobník sa spýtal ešte, že odkiaľ vie Draco, že jeho hodiny sú u p. Mateja Žemberiho? Bratstvo uzavrelo, že oba majú v nasledujúcej kongregácii potvrdiť svedkami svoje tvrdenie a vinná stránka bude odsúdená. Na to v shromaždení dňa 10. a 11. jan. roku 1662. vydržiavanom odpýtal Simonides Draku a zaplatil 2 imperiále pokuty za upodozrievania ho a ublíženia mu na cti. V tom roku dňa 19. okt. bol už prísediacim. V shromaždení dňa l6. jan. roku l663. žaloval Ondrej Urbanovič z Ostrolúky svoju manželku Katarínu zo Seliec, že od dvoch rokoch nechce s ním bývať; bratstvo naložilo farárovi Dracovi, aby ju k tomu donútil, hoc i svetskou mocou skrze Baltazára Ostroluckyho. Ale za­tým dňa 9. júna prostredníctvom farára Draku žaloval Urba­novič svoju manželku i z nevernosti, keď išla opitá s trhu zo Zvolena. Ona sa bránila tým, že muž s ňou zle zaobchodil a že sa nevernosti nedopustila, len ju opitú a spánkom obťaženú niekto bol vyzliekol a háby s nej stiahol; ale že ak bude s ňou dobre zaobchodiť, vráti sa k nemu. Pojednávanie záležitosti bolo prelo­žené do nasledujúcej kongregácie. Draco spomína sa v zápisniciach ako neprítomný posledný kráť 21. okt. roku 1671. a bol tu až do veľkého prenasledovania, keď ako 70 ročný starec prinútený bol zrieknuť sa úradu a zostal vo vlasti.

7. Samuel a či Juraj Blaho, okolo roku 1682. účinkoval tu, keď vraj Turci obsadili Fiľakov. Jeho syn Ondrej Blaho, ktorý roku 1707. študoval v Prešove, vo svojom pojednaní menuje sa rodákom ostroluckým.

8. Samuel Turdelius, Drozdík, rodák z Prahy roku 1684. ako farár leštiansky prešiel na Ostrolúku, kde r. l697. zomrel. Z man­želky Doroty Martini zo Zvolena mal synov Samuela, ktorý sa stal jeho nástupcom v Ostrolúke, Daniela potom farára tŕnskeho a Jána krupinského.

9. Samuel Turdelius, Drozdík ml., syn predošlého; viď medzi rektormi krupinskými č. 40.

10. Juraj Budaeus, Budinsky — viď medzi diakonmi špaňodolinskými.

11. Ondrej Sculteti, narodil sa v trenčianskej stolici z Martina a Anny Filiny, učil sa vyše 4 roky v Trenčíne, za dva roky v Rábe u Michala Cseretyho a za rok u Mag. Andreja Torkoša, v Levoči u Eliáša Inštitorisa za pol roka a za tri roky v Krupine u Martina Dubovskyho. Odtiaľto bol povolaný za ostrolúckeho farára a v Štiavnici v júni roku 1704. Štefanom Pilárikom vysvätený. Do bratstva bol prijatý dňa 12. mája roku 1705. a vpísal si meno do zápisnice. Roku 1706. prešiel za farára do Veľkých Uhroviec, kde okolo roku 1722. i zomrel. Od neho máme nábožnú pieseň v Zpěvníku: Zavítej k nám s svau jasností Jeho vdovu pre nepoctivosť vyhnatú z V. Uhrovca, nechceli trpeť ani v Bori, ani v Štiavnici, kam sa ku svojim príbuzným uchýlila; bola odvedená lekárom Richterom na zemiansku jeho kúriu do Drášoviec a tam porodila, musela ale verejné pokánie činiť. Hontianske bratstvo naložila zo svojho shromaždenia v Prandorfe dňa 21. januára roku 1724. diášovskému farárovi Jurajovi Gabrielisovi Capitovi, aby Škultétičku za 9 týždňov ovádzal tak, aby najprv po dve nedele dľa zvyku kajúcníkov stála pred kazateľňou a v tretiu nedeľu verejne odprosila cirkev pre pohoršenie, a potom aby bola vádzaná. Ináče ak by radšej chcela zaplatiť 15 zl. pokutu, môže po 7 týždňoch cirkev odprosiť len v prítomnosti farára a potom môže byť vádzaná.

12. Ján Lany narodený na Dolnej Strehovej z rodičov Jána a Márie, roku 1706. povolaný za ostrolúckeho farára, bol štiavnickým Pilárikom v čas vizitácie na Lôme v júni roku 1706. vysvätený. Do bratstva bol prijatý dňa 18. jan. roku 1707, a podpísal si meno. Roku 1714. spravoval už seniansku cirkev v Novohrade, kde sa dňa 27. nov. roku 1721. v kongregácii na Pôtre stal assessorom novohradského bratstva. Jeho otec – zdá sa – bol rodák z Turč. Sv. Martina, študovavší roku 1671. v B. Bystrici, ktorý bol potom farárom v D. Strehovej a Uhorskom.

13. Ján Nikletzy, syn Daniela Nikletzyho Korkovského, farára radvanského a Katariny Fridvalsky; učil sa v Krupine u Martina Dubovskyho a vo Vratislave. Vrátiac sa odtiaľ, povolaný bol za farára do Sľažian v Tekove, bol vysvätený roku 1700. superintendentom Jakubom Zablerom, vtedy vyhnancom z bardiovskej cirkvi a bývajúcim v Giraltovcach. V krátkom čase zatým prešiel za farára do Púchova a odtiaľ r. 1705. na faru Belušskú, keď Rákóczovskí komissári oddali boli kostol a faru evanjelikom. Plebán Mikuláš Klacsanský ovšem musel faru opustiť, keď nemal práva v nej bývať a sem do čisto evanjelického mestečka Beluše len násilne osadený bol. Dubniczay píše o Nicletiovi, že ho sami púchovskí evanjelici pre neporiadny život z fary odstránili a v čas prenasledovania r. 1709. musel opustiť i Belušu. Zatým účinkoval na Ostrolúke a od r. 1720. v Dobroči, kde r. 1744. zomrel. Iný Ján Nikleczius rodák zo Slovenskej Ľupče bol od roku 1647. farárom v Sľažanoch a od r. 1657. v Medovarcach.

14. Juraj Fabri z Geceloviec v Gemeri, syn Jána a Doroty, učil sa doma, v Štitníku u Michala Abrahamidesa, v Kežmarku u Mag. Ondreja Eccarda, v Necpaloch u Jonáša Sartoria, kde sa stal so súhlasom tohto svojho učiteľa, miestneho farára Jána Dendelia a panej Alžbety Révay, manželky Štefana Petrőczyho de Petrőcz et Kaszsza, miestnym kantorom. Po dvoch rokoch odobral sa pokračovať v štúdiach do B. Bystrice, kam dňa 3. okt. r. 1696. prišiel a učil sa u Jána Buria a Jána Pilarika. Dňa. 19. júna r. 1699. odišiel zasa za kantora na Ivančinú, odtiaľ do Červenice v Šariši a po 4. rokoch do Sabinova. Roku 1708. povolala ho cirkev kračúnska (Karaczon, Kracziensis) a giraltovská za farára a v tom roku dňa 30. marca bol Zablerom v Bardiove vysvätený a dňa 4. júna podpísal zákony bratstva šarišského. Odtiaľ prešiel roku 1711. na Poltár a r. 1724. na Ostrolúku, kde r. 1735. zomrel.

15. Ondrej Boleman, zeman z Dežeríc v Trenčianskej, naro­dený v Bátovcach z otca Eliáša a matky Doroty rod. Ursiny, od 21. sept. r.1725. študoval vo Wittemberku, odkiaľ po trochštvrťach roku 1726. vrátil sa do vlasti. Roku 1727. stal sa diakonom Da­niela Krmana II. na Myjave a nim bol dňa 8. apr. i vysvätený. Bol tam i v čas zaujatia protivníkmi kostola myjavského. Roku 1735. prišiel za farára na Ostrúlúku a tu aj 31. okt. roku 1740. zomrel. Jeho synom bol Samuel, ktorý r. 1755. študoval v Banskej Bystrici.

16. Michael Pohl, narodený 15. aug. r. 1705. vo Sv. Gottharde v železnej stolici zo zemianskych rodičov Michala a Alžbety rod. Osvald; učil sa v Šoprone, Necpaloch, Štiavnici a od 15. júna roku 1725. vo Wittemberku, kde bol predstaveným tamejšej knižnice. Dňa 14. jan. r. 1727. rozlúčil sa s Wittemberkom, vrátiac sa do vlasti, prijal správcovstvo školy v Necpaloch, kde sa stal r. 1730. farárom. Ako necpalský farár povedal latinskú reč pri inštallácii superintendenta Eliáša Mohla. Roku 1739. prešiel za farára oboch národností do B. Bystrice. Na pohrabe superintendenta Samuela Michaelidesa, bystrického farára dňa 27. novembra r. 1740. kázal z textu, l. Sam. 25₁, už ako ostrolúcky vyvolený farár, ač tam len 2. dec. prešiel. Pri voľbe superintendenta obdržal 48 hlasov, vyvolený bol ale 117 hlasmi Jeremiáš Pilárik dačolômsky, ktorého slávnostne uvádzal, majúc po pravici hontianskeho seniora a prandorfského farára Pavla Michaloviča, a 5 kňazov hontianskych a s ľavej strany Jána Lovčanyho s 5 kňazmi novohradskými, všetci v kamžách. Kázal zo Zjev. Jána 2₂, o chvále dobrého biskupa, tak úchvatne, že si ho Dačolômci po skorej smrti Pílárikovej vyvoliť chceli v tom predpokladaní, že bude i superintendentom, ale ich pozvanie neprijal. Už prvej, t. j. dňa 29. dec. roku 1741. prešiel za farára do Štiavnice, kde ale tiež len za 8 rokov účinkoval. Stálo sa totiž, že vdova Korponayho Anna, vydávajúc sa za katolíka Jána Urbana, baníka, prestúpila na katolícku vieru; zatým jej zomrela jedna zo dvoch dcér, ktorú na žiadosť rodiny pochoval Pohl, keď i matka osvedčila, že ač ona i prestúpila na katolícku vieru, ale jej dietky nie. Aby pred nástrahami jezuitov ochránili syna Korponayho, Mateja, v porozumení s rodinou dali ho preč zo Štiavnice do evanjelickej výchovy. To všetko pripísali Pohlovi a jezuitský prior Sebastian Jenig obžaloval Pohla dňa 8. nov. r. 1747., následkom čoho mestská rada žiadala u miestodržiteľstva jeho odstránenie a toto ho r. 1749. i odstránilo. Pohl sa utiahol na svoj majetok do Bori v hontianskej župe, kde žil až do r. 1756. V tom roku dňa 4. mája pôsobením Gabriela Prónaya bol omilostený a dňa 11. júla do cirkvi v Ači za farára uvedený Samuelom Hajnóczym asódskym a Jánom Glosiom čővárskym farárom. Hneď sa stal i seniorom Pešt-Piliš-Békéšskeho seniorátu a po smrti Fridelyho dňa 31. mája roku 1767. superintendentom banského okolia. Platu ako superinteudent mal 150 zl. Menovaný Matej Korponay stal sa potom katolíckym kaplánom v Rimavskej Sobote. Pre nemoc složil Pohl roku 1771. kňazský úrad a žil vo svojom dome blízo fary na Ači, zostanúc superintendentom až do smrti. Zomrel v 74. roku dňa 17. marca r. 1778. Po čas jeho úradovania bol ten konvent uhorských evanj. cirkvi, na ktorom uzavreli volievať generálnych dozorcov a kde vyvolili hneď za takého baróna Petera Zaya. Pohl bol vo veľkej vážnosti u veľkých pánov, preto bol i v Prónayovskej krypte na Ači pochovaný. Mal nezdarného syna Michala, ktorý i svoju cirkev opustil. Jeho manželka bola Anna rod. Trsťansky, dcéra Pavla Trsťanskyho, farára veľkolômskeho a zatým potrianskeho. Vysvätil 34 kandidátov, posledného Štefana Baligu, štiavnického učiteľa na Lišov; tento obdržal prvý tlačený vokátor. Pre kňazské vdovy banského dištriktu a na štipendia pre kandidátov, študujúcich v Nemecku, poručil Pohl 12 tisíc zlatých.

17. Juraj Fabry ml. syn tunajšieho farára, narodený v Sabinove, učil sa doma v Ostrolúke, v Kežmarku u rektora; Juraja Bucholtza do r. 1728. v Bystrici u Valentina Klingschnura, Štefana Aegidia, Fridricha Karpeho a Pavla Simonidesa a od dňa 28. apr . r. 1729. vo Wittemberku. Vrátiac sa z Wittemberku, stal sa r. 1731. učiteľom v Asóde a po troch rokoch farárom na Poltáre, vysvätený dňa 5. marca r. 1734. superintendentom Samuelom Antonym v Štitníku. Po odchode Pohlovom, povolaný bol za farára na Ostrolúku, kde dňa 28. jan. r. 1742. začal účinkovať. Pod nim bol stavaný terajší chrám a fara. Zomrel dosť mladý, ešte len 40 ročný dňa 16. febr. roku 1746. Z manželky Márie Severini, dcéry Pavla farára baďanského, hájnického a hronseckého a Judity r. Markovic mal syna Juraja v rokoch 1759-62. farára v Chmeľove v Šariši, zatým hybského až po rok 1767., narodeného dňa 29. jan. roku 1738. Krstným otcom mu bol zemský pán Gabriel Géczy.

18. Ján Demian, narodený roku 1714. v Ponikách z Juraja a Anny r. Fidicinis; učil sa doma, v B. Bystrici u Klingschnura, Glitza a Karpeho, od dňa 18. jan. roku 1732. v Kežmarku u Ju­raja Bucholtza; od roku 1733. v Šoprone u Hajnóczyho a Dekarda, bezmála za sedem rokov vo Wittemberku: filozofiu u Schuberta a Zeibichina,filologiu u Georgiho a Bergera, dejepis u Hoffmanna; potom v Jéne theologiu u Hellbauera, dejiny u Walchia, filologiu u Recenberga. Navrátiac sa roku 1739. domov, bol vychováva­teľom u Juraja Radvanskyho za 3 roky v Radvani, odkiaľ bol povolaný za farára do Malých Zlieviec a Hruškovicom vysvätený v Bystrici dňa 10. júna roku 1745. Nastávajúceho roku prešiel za farára ostrolúckeho a v tretiu nedeľu pôstnu bol uvedený; po troch rokoch dňa 15. sept. roku 1749. stal sa nemeckým farárom štiavnickým. Zomrel tam dňa 4. apr. roku 1770. Jeho manželka bola Eva r. Kesler. Od neho má štiavnická cirkev v rukopise svoje dejiny s menoslovom tamejšich farárov.

19. Martin Kiszeliny – viď medzi farármi v Kráľovcach č. 6.

20. Beniamin Gegušš, narodený 10. jan. roku 1724. v B. By­strici zo zemianskych rodičov otca Jána de Kis-Jeszen a matky Márie Hackner. Učil sa doma u Juraja Plintovica, Valentina Klingschnura, Mikuláša Glitza, Fridricha Karpeho a Jána Veigeliho; od roku 1741. v Šoprone u Daniela Hajnóczyho a potom vo Wittemberku, kde bol dňa 5. mája roku 1745. medzi študujúcich zapísaný. Vrátiac sa roku 1748. domov, stal sa rektorom v Ivančinej, ale ešte v tom roku prešiel za konrektora do B. Rystrice. Po próbnej kázni dňa 17. marca roku 1756. vyvolili ho v horňostrehovskej cirkvi za farára a bol v prítomnosti ich vyslanca zemäna Juraja Kalmára v Kežmarku superintendentom Eliášom Fischerom vysvätený. Roku 1759. po odchode Kiszelinyho vyvolený bol za farára na Ostrolúku, prišiel sem dňa 14. marca a dňa 16-ho bol v prítomnosti Juraja Radvanského a všetkých patrónov Frideliusom slávnostne inštallovaný. V tom roku dňa 18. aug. bol prítomný úvodu Daniela Krúdyho farára cerovského skrze superintendenta Fridelyho. Dňa 16. júla r. 1765. oženil sa s Johannou Gály z Prietržia. Nasledujúceho roku v 3. ned. adventnú uvádzal hronseckého farára Jána Sextyho do cirkvi. Dňa 3. aug. r. 1773. podal superintendentovi Pohlovi návrh ku uvedeniu jednotného poriadku služieb Božích vo zvolenskom senioráte. Zomrel v novembri roku 1779. Jeho bratom bol Ján, bystrický učbár a Pavel mestský archivár v Bystrici. Vydal roku 1748. vo Wittemberku dissertáciu filologicko-exegetickú o odídení Ježišovom k Otcu a o úžitku toho, na základe ev. Jána 16, 5-15 a 16-23.

21. Ján Teraj, Terray narodil sa v Rédovej z učiteľa Juraja Teraja a Ráchely r. Markovitš; učil sa doma, potom k vôli nemeckej reči daný bol do Dobšinej ku Jánovi Broszovi a Jánovi Gotthardtovi, zatým učil sa v Kežmarku u Jána Karlovskyho. Povolaný za vychovávateľa k Ondrejovi Keczerovi, bol tam za dva roky. Zatým vrátil sa do Kežmarku a učil sa u Jozefa Benczúra a tak s kráľovským povolením vyšiel na štúdia do Jény, odkiaľ sa po dvoch rokoch vrátil a stal sa vychovávateľom u Ostroluckého, zostanúc tu za 4 a pol roka. Po smrti Geguša, keď bol v 16. nedeľu po Trojici próbnu kázeň povedal, bol jednohlasne vyvolený za ostrolúckeho farára a 23. nov. roku 1779. Csernyanskym vysvätený a v ten deň Adamom Struhárom farárom hronseckým i do cirkvi uvedený. Dňa 5. júla roku 1784. stal sa seniorálnym pokladníkom. Nasledujúceho roku v decembri prešiel za farára na Dolnú Strehovú, kde trpiaci na podagru koncom roku, v 1. adventnú nedeľu roku 1792. z úradu zaďakoval a žil z hospodárstva od Petra Mikula kúpeného. Po zaďakovaní z úradu narodila sa mu tam z manželky Žofie Teschner, kremnického kupcovej dcéry, dcéra Zuzanna. Pri ňom na Strehovej zomrel 19. júla roku 1791. i jeho otec ako 73 ročný starec. Druhá jeho manželka rodená Goldberger žila so sluhom. On zomrel 29. jan. roku 1798. a 1. febr. bol pochovaný.

22. Peter Coryli – viď medzi farármi v Kráľovcach č. 7.

23. Samuel Priviczky, narodený vo Zvolene z rodičov Jána a Evy rod. Molitoris, ktorí ho zavčasu odumreli. Chodil doma do katolíckej školy, potom u Jána Christophora na Ostrolúke, v Ožďanoch u Jána Jestrabinyho, v Štiavnici u Jána Severinyho, v Kežmarku u Juraja Šuleka a Adama Podkonického. Neobdržiac pas, nemohol isť na vysoké školy do Nemecka, preto šiel na filozofickú fakultu do Pešti; zatým ale obdržal pas, a za 3 semestre študoval v Jene. Povolaný za ostroluckého farára, bol 21. mája r. 1788. Michalom Sinoviczom vysvätený a Jánom Dorkovitšom zvolenským do cirkvi uvedený. Dňa 4. sept. r. 1792. oženil sa so Zuzannou rod. Blasy, ľupčianskeho farárovou Samuelovou a Žofie rod. Seitleben dcérou, ktorá mu ale v decembri r. 1800. zomrela. Mal s ňou synov Samuela, ktorý sa stal chyrurgom, Ludvika a Alexandra od r. 1824. farára závadského. Druhou jeho manželkou bola od 2. júla r. 1806. Zuzanna Jankovič, dcéra dolňostrhárskeho farára Ondreja a, Barbory rod. Keren, vdova to po dolňostrhárskom a potom dačolômskom farárovi Michalovi Mikittovi, roku 1790. zomrelom; i táto ho roku 1828. predišla do večnosti. Následkom pitia upadol do deliriumu. Raz po tri nedele, pijúc slivovicu, neodbavoval služby Božie a povolal si bývalého pliešovského Grencznera odbaviť miesto seba. Už v čas vizitácie r. 1801. bol opitý, ale dal revers, že sa nebude opíjať. Superintendent naložil seniorátu vyslať komissiu na Ostrolúku, ktorá prijmúc najprv od stoličnéhu chyrurga písomné osvedčenie o tom, v akej chorobe ho liečil, má ho napomenúť, aby do hriechu nestriedmosti neupadal a sľúbil iný život viesť, alebo svoje postavenie opustiť. Sen. konvent dňa 14. jan. roku 1803. vyslal tým cieľom na Ostrolúku zvolenského farára Dorkoviča, aby v porozumení s dozorcom Ludvikom Osztroluczkym účinkoval. Ale ľud bol s Privitzkym spokojný, lebo ináč bol pokojného ducha, ba aby seniorálny dozorca Ostroluczky mal pod rukou notára, stal sa Privicky dňa 7. mája roku 1806. i seniorálnym podnotárom. Po 45 ročnom kňazskom účinkovaní zomrel 1. jan. r. 1833. Kamenný pomník zamochnatený v cintoríne značí jeho hrob.

24. Daniel Thurszky, narodený v B. Bystrici, študoval doma, bohoslovie v Prešporku a vo Viedni; stal sa roku 1831. kaplánom u chorého, už superintendenta Lovicha, súc dňa 16. nov. Pavlom Jozeffym vysvätený. Potom za čas administroval zvolenskú cirkev. Roku 1833. 6. jan. vyvolila ho ostrolúcka cirkev za svojho farára a dňa 20. jan. bol Beniaminom Muškulym do cirkvi uvedený. R. 1837. stal sa dekánom, r. 1855. konseniorom, z čoho r. 1859. zaďakoval. Dňa 16. nov. r. 1881. zablahoželalo mu seniorálne predsedníctvo ku 50 ročnici jeho vysvätenia, ale 8. dec. už i život dokonal. Jeho manželka Amália rod. Bencúr bola sestrou chýrneho maliara Bencúra. Pekný pomník v hrobitove značí miesto, kde spolu s manželkou odpočíva.

25. Juraj Hurtay, narodil sa dňa 30. aug. r. 1856: na Kondoroši, vtedy ešte pustatine k Sarvašu prináležajúcej, teraz už veľkej obce v župe Békéšskej. Jeho rodičia Martin Kúdela a Zuzanna r. Jančo maloroľníci vtedy árendovali tam majer grófa Mitrovského. Zo šesť dietok Juraj bol najstarší. Keďže tam školy nebolo, všetky ich dietky učil sám otec; do ľudovej školy ani jedno z nich inde nechodilo. V 12. roku dali ho rodičia do sarvašského gymnázia, kde skončil všetkých 8 tried a maturoval; r. 1876-9. odbavil bohoslovie v Prešporku, zatým ako dobrovolník v r. 1879-80. konal vojenskú službu vo Viedni, kde vo večerných hodinách aj prednášky na bohosloveckej akademii navštevoval. Po návrate z Viedne povolaný bol za seniorálneho kaplána ku Mockovcsákovi do Bystrice; na kňazstvo ho vysvätil superintendent Szeberényi na Čabe. Po roku začiatkom decembra roku 1881. vyslaný za administrátora na Ostrolúku, bol tu r. 1882. jednohlasne za farára vyvolený. R. 1883. vstúpil do stavu manželského s Adelou Hurtay, dcérou Karla Hurtaya bývalého učiteľa slatinského. Zo štyroch ich dietok žije len jedna dcéra, vydaná za devičským farárom Cyrilom Kramárom. O jeho horlivosti svedčia v cirkvi: obnovený chrám a fara, nová škola, nová veža, tri zvony, na Hronskej Breznici vežička a 2 zvony. Krem toho pri fare postavené boly maštale, humno, vo dvore druhá studňa vykopaná, tiež i pri dubovskej škole nová studňa. Ostrolúčania odkúpili 1260 kat. jutár panského poľa, Bacúrovania okolo 300 jutár, Dubovania tiež majetky inoveriacich obyvateľov. Cirkev dlhov nemá a spolu s fíliami usporila blízo 30 tisíc korún kapitálov. V senioráte bol značníkom vdovskosirotského ústavu, dekánom, predsedom seniorálnej podporovne a rozličných výborov. Literárne začal pracovať už na theologickej akademii, kde bol za rok i redaktorom novín, ktoré študujúci theologovia vydávali. Ako kňaz za5 rokov bol redaktorom cirkevného časopisu Egyházi Szemle, v ktorom rezké jeho články milo sa čítaly; zvlášte neohrožene vystupoval proti šovinistom-politikom v cirkvi. Vydal brošuru „Vélemény a véleményről“ a písal články do rozličných cirkevných i svetských časopisov. Najťažšia rana zastihla ho koncom vojny, keď utratil 26 ročného jediného syna, štvrtoročného poslucháča lesníckej akademie v Štiavnici, nadporučíka, čo bez reptania prenášal.

Rektori, učitelia:

1. Ján Varga, okolo r. 1620.

2. Ondrej Kutlar, r. 1657.

3. Lany, bol na shromaždení bratstva 21. okt. r. 1671. pre niečo obžalovaný spolu s ponickým a bacúrovským rektorom; ne­boli ale riadne predvolaní, preto riešenie ich záležitosti bolo od­ložené.

4. Ondrej Laudis, narodený vo Zvolene z Baltazára a Anny rod. Orsuliny, učil sa doma u Jura Bajnoka a vo Spišskej Valaskej u Jura Chilek. Odtiaľ šiel do vyhnanstva a prišiel do Ponik, kde za niekoľko rokov sotrval v škole pri rektorovi Martinovi Fidici­nisovi; zatým roku 1684, stal sa rektorom v Ostrolúke, kde za 21 rokov účinkoval. Roku 1705. povolali ho za farára do Prečina v Trenčianskej a dňa 18. marca bol v Štiavnici Pilárikom na kňazstvo vysvätený.

5. Martin Majerský – viď medzi učiteľmi hrochoťskými.

6. Ján Christophy, Christophor, bol najprv učiteľom v Pran­dorfe, kde učil Adama Liffinyho, roku 1758. do drášovskej cirkvi vysväteného. Potom bol r. 1744-71. tunajším učiteľom a tu bol jeho žiakom Daniel Krúdy, r. 1759. za farára cerovského vysvätený, ktorý sa stal potom farárom bystrickým, prešporským a superintendentom. U Christophyho učil sa i Samuel Privitzky, potomný tunajší farár.

7. Štefan Paczek – viď. medzi farármi hornolehotskými č. 5.

8. Juraj Terray r. 1783-84., otec tunajšieho farára.

9. Ján Ježík r. 1782. učiteľom na H. Almáši, potom r. 1784. tu; roku 1786. prešiel z Ostrolúky za učiteľa slovenskej školy do B. Bystrice, kde r. 1804. zomrel.

10. Jozef Textoris, rodom zo Štiavnice, učil sa doma, potom r. 1776-78. v Kežmarku u konrektora Juraja Schuleka, stal sa v Horných Semerovcach vychovávateľom u bar. Hellenbacha, potom učiteľom v Bohuniciach, za dva roky v Čankove a zatým r. 1786. v Ostrolúke, kde po vyše štvorročnom účinkovaní roku 1791. ako 34 ročný zomrel. Hovoril 4 reči. Jeho vdova Anna Gunda zo Štiavnice, keď jej dietky pomrely, vydala sa vo februári roku 1796. za slov. ľupčianskeho mešťana Gabriela Czochiusa.

11. Pavel Zsdanszky, Ždansky, narodený v Lipt. Sv. Mikuláši ako syn išpána u Krištofa Platthyho v Paludzi. Učil sa v Ke­žmarku, odkiaľ r. 1788. dňa 20. júna povolaný bol za učiteľa na Kraskovo, kde krátky čas pobudnúc, šiel do Šopronu pokračovať v štúdiach. Po Textorisovi stal sa učiteľom tunajším, ale r. 1798. prešiel do Plachtiniec. Za manželku mal Annu, dcéru dolnostrhár­skeho farára Ondreja Jankoviča, skrze ktorú bol švagrom pro­strednoplachtinského farára Jána Molitorisa, dolňostrhárskeho a dačolômskeho farára Michala Mikittu a po tohto smrti Samuela Privitzkyho tunajšieho farára: a tiež i potrianskeho a dačolômskeho farára Juraja Goldbergera. Jeho brat Matej Ždanský bol učiteľom na Poltáre, r. 1783. vysvätený za farára na Legénd, r. 1794. zomrel.

12. Michal Meltzer, rodák zo Štiavnice, bol tu učiteľom v r. 1798-1834. a tu i zomrel v 66. roku. Bol veľký včelár. Jeho manželka bola Johanna rod. Šuška. Hovorí sa o ňom, že zo vče­lárstva vychoval 7 synov, farárov a učiteľov, z ktorých vynikli Jozef, farár hronsecký a Ján, beľujský a potom rákoškerestúrsky.

13. Pavel Šoltis, Šoltész – viď medzi učiteľmi babinskými číslo 8.

14. Karol Lifta, narodil sa v Súdovcach v Honte, učil sa doma, v Lóke v Tekovskej župe, v Bátovcach a Štiavnici; r. 1838. prišiel sem za učiteľa. Jeho manželka bola Estera rod. Palatzky. Bol výtečným učiteľom a dobrým hospodárom, ďatelinu on sial prvý v chotáre. Roku 1873. prešiel už ako starec za učiteľa do Môťovej, kde r. 1880. zomrel.

15. Ján Lifta, po svojom strýcovi bol tu učiteľom v r. 1874- 5., keď pre chudobu nemohol isť bohoslovie študovať. Školské pole posial jačmeňom a takú úrodu mal, že mu to umožnilo ísť na bohosloveckú akademiu do Prešporku. Zomrel ako farár na Semlaku.

16. Pavel Fuchs, bývalý revúcky žiak, bol od r. 1875. dobrým učiteľom; jeho žiaci dobre píšu, ním štepené stromy dobre rodia po záhradách. Za manželku mal Korneliu Kuriatko. Roku 1885. prešiel na Môťovú, kde i zomrel.

17. Emil Kubiš, rodák z Badína, prešiel r. 1893. do Rákoš­kerestúru.

18. Viliam Figuš – viď medzi učiteľmi banskobystrickými číslo 40.

19. Ľudevít Ghillány prišiel sem z Jelšavskej Teplice r. 1895.,                odišiel r. 1897 do Roštáru v Gemeri.

20. Ľudevít Linder – viď medzi učiteľmi v Kráľovciach č. 10.

21. Štefan Maszný roku 1906-14.; rodom Štiavničan, hneď v prvom roku vojny v Karpatoch ztratil sa. Jeho manželka je Margita Šimkovič.

Po čas vojny za tri roky vyučoval v škole farár, potom za rok štátom poslaný a platený Ján Liška, za ním Ladislav Tóth; a zatým Pavel Marko, diplomovaní učitelia.

Fílie:

1. Bacúrovo

2. Dubovo 

3. Hronská Breznica

4. Kozelník. Už roku 1800. učil tu Pavel Zelený; po ňom vo svojom dome roku 1818. učil miestny notár a mäsiar Martin Špetko. V čas vizitácie r. 1837. bolo tu 205 evanjelikov; r. 1853. učil tu Samuel Špetko, ale až r. 1858-9. postavili si Kozelničania svoju školu; učiteľom bol tu roku 1860. Ján Boroška, ktorý mal za manželku sestru dobronivského farám Babettu Loyko. Po ňom učil od roku 1868. Ondrej Balkovič; jeho životopis viď medzi uči­teľmi brezinárskymi. R. 1874-78. Michal Húska; odišiel za horára; r. 1878-80. Ján a či Pavel Slivka, ktorý sa ako učiteľ nedokázal, bol pohoršiteľného života a po predbežnom pohrození bol odstrá­nený; roku 1880. Ján Jaško; upravený bol r. 1884. aby cieľom po­učenia sa išiel do niektorej lepšej školy, na čo vskutku za tri týždne navštevoval elementárne školy v B. Bystrici; jednako roku 1889. šiel zasa ku svojmu remeslu. Za nim učil Michal Pomekáč r. 1889-91. neuspôsobilý, napomenutý k väčšej pilnosti; vydal slovenskú včelársku kňižočku; r. 1891-96. Ondrej Majer, zomrel; roku 1896. Samuel Komjáty, odišiel do Ameriky; po jeho odchode r. 1901. prišiel z Brezín Gustáv Brodnianski, tu i zomrel; r. 1902. Irena Bračok ovodáška, dostala na dva roky štátnu podporu s tým. že si za ten čas opatrí učiteľský diplom. V tom čase roku 1904. postavili si Kozelničania novú školu; a roku 1911. novú učebnú sieň nákladom 3000 korún. Roku 1905. účinkovala tu diplomo­vaná učiteľka Zuzanna Kováčik; vydala sa za dubovského učiteľa Schromma; roku 1906. Daniel Ertl Zvolenčan, keď mu boli tu prírodniny zamenili peniazom a bol napomenutý k pilnosti a po­slušnosti svojej cirkevnej vrchnosti, odišiel roku 1910. do Lie­skovca; po ňom účinkoval tu Ladislav Molnár, skončený präparan­dista, rodák zo Sarvaša; od roku 1913. ako dobrovolník slúžil vo vojsku, potom vo vojne roku 1916. zajatý v Taliansku. Do roka zastupovala ho Ilona Moravčík, za tri roky Lujza Wölzel obe di­plomované učiteľky.

Prameň:
Juraj Slávik: Dejiny Zvolenského evanjelického a.v. bratstva a seniorátu /1921/